Viezol nás rovinou cez malé osadlosti a dediny. Neviem, či preto, že bol víkend preto, že tam milujú volejbal, ale toľko volejbalových ihrísk a ľudí, ktorí hrali volejbal, sme málokedy videli :-)
Do Asuncion sme dorazili večer a hneď vedľa vládnej budovy sme našli ubytovanie v penzióne so šarmantnou manažérkou Blancou. Boli sme tam jediní hostia. Stala sa našou patrónku, priateľkou a spoločníčkou celý týždeň pobytu v Paraguaji. Chodí tam málo Európanov a ešte menej Austrálčanov.... Možno preto bola k nám pozorná a my sme ju občas potešili kvetmi a inými pozornosťami... V Asuncion nás prekvapili ľudia so svetlou pokožkou a blonďavými vlasmi, hlavne až európsky vyzerajúce a módne oblečené v ich luxusných športových kabrioletoch. Vraj potomkovia prisťahovalcov z po vojne porazeného Nemecka, hlavne nacistov, ktorým sa Paraguaj stal dobrou skrýšou pred hnevom víťazných mocností. Zadalo sa nám, že v Paraguaji sa živia hlavne šmelinou tovaru a aj narkotík. Tiež je tam značné percento pôvodných indiánov - Guaraní, ktorí ponúkajú tým málo turistom, ktorí tam zablúdia, svoje ručné práce. Blanca nás v predposledný večer pozvala na predstavenie ukážky ich hudby. Krásne sa upravila a obliekla, my štyria šupáci iba v džínsoch a tričkách sme vyzerali ako jej telesná stráž. Viezli sme sa do podniku na druhej strane mesta. Brat Blancy bol generálom a údajne aj kandidoval za nejakého ministra, a preto sa aj tešila istej pozornosti a mnohí ju poznali a úctivo zdravili. Nikdy sme sa jej nespýtali na jej zázemie alebo manželský stav. Bola vždy sama, asi bez záväzkov. Hudba ktorú sme tam vychutnávali pri dobrej večeri je kapitola sama o sebe. Stojí však za zmienku, že v ich hudobných skupinách nesmie chýbať harfa. Vlastne taká menšia verzia tohto nástroja. Je toho veľa čo by som mohol o Paraguaji napísať ale nechám to radšej na iných, ktorí tam zablúdia:-)
Ja radšej niečo osobné, čo sa ma tam dotklo a dodnes, keď sa spomenie Asunción, alebo v telke objavia obrysy Paraguaju a Asunción, nemôžem si pomôcť, často mi príde na um Blanca a ešte niečo...
V posledný deň sme sa so smútkom rozlúčili s Blancou, ktorá nám už dovtedy bola ako sestra a čakali na odvoz na letisko. Posledné pesety sme chceli minúť v otvorenej fresco reštaurácii nejakým obedom. Vedľa hrali decká futbal. Všimol som si otrhaného zafúľaného chlapčeka. Nemohol mať viac ako 6 — 7 rokov. Držal za ruku mladšie a ešte viac otrhané a zafúľané dievčatko. Dívali sa na ostatné deti, ale iba s polovičným záujmom, lebo on často vrhal pohľady naším smerom. Asi príde a bude žobrať...dáme mu nejaké drobné... Už sme dojedávali, keď zrazu skutočne prikvitol, ale sám. Sestričku nechal v tieni pod kríkom. Nepýtal peniaze. S prosíkom na tváričke ukazoval na naše zvyšky jedla na tanieroch. Čašník sa už približoval, že ho odoženie, my však sme ho stopli, pritiahli stoličku a chlapčeka tam posadili. Človek často počuje o hlade v krajinách tretieho sveta. Aj vidí obrazy...Je to dnes pre mnohých otrepaná štatistika. Lenže vidieť niečo priamo, ako sme to videli tam my, je niečo úplne iné, to zasiahne....Trhalo nám srdcia, keď to dieťa oboma rukami bralo a hltalo tie naše zvyšky.
Objednali sme pre neho ďalšiu porciu aj s občerstvením. Chlapček sedel ako na tŕňoch, asi v živote nebol v reštaurácii. Ustráchane sa obzeral po nás a sestričke, ako aj po hroziacom čašníkovi. Koľko musel nabrať odvahy ... Ale hlad neberie ohľad na hanbu a strach. Dieťa dopilo colu a opatrne so zahanbeným úsmevom naložilo, čo sa dalo do zásterky - ohybu trička, nesmelo pošepkalo ”Gracias” a šlo s tým za sestričkou pod strom. Kde sa berie toľko altruizmu v takom mladom veku?
Krátko potom náš Varig nabral kurz na Rio de Janeiro, s medzipristátím na letisku Foz Iguazú. Ešte posledný pohľad z okna lietadla na rieku Paraná, džungľu, elektráreň, krásne vodopády Iguazú. Za chvíľu zosadneme v čarovnom Riu.... ale to všetko bolo vedľajšie. V myšlenkach som ostal v tej nenápadnej krajine zvanej Paraguaj.
