Návrat emigranta

Po nekonečnom lete a pár aklimatizačných dňoch s rodinou viedli moje prvé kroky tam, kam ma už dávno srdce ťahalo, na východné Slovensko, do môjho rodiska, do Kráľovského Chlmca. Ubytoval som sa a začal svoju obchôdzku po starých známych miestach. Všetko sa mi zdalo zrazu akési menšie, náš rodný dom už dávno nestál na svojom mieste, ale o tom som vedel, teraz tam všade navôkol stoja paneláky, ... všeličo sa zmenilo. Ale mnohé zostalo také, ako sa mi to vrylo do pamäti. Ludia všetko neznámi a mňa tiež už nik nepoznal.

Najzvedavejší som bol, pochopiteľne, na ľudí. Na svojich rovesníkov, ktorých v takom malom meste nebolo ťažké vyhľadať. Stretol som riaditeľa mojej strednej školy, susedku, dokonca aj učiteľku z materskej školy-ovody, ako to tam vtedy volali, ... veľmi dojímavé, úžasné, šokujúce stretnutia. Ale najviac ma ťahalo za Andrejom. Nasmerovali ma na adresu môjho veľkého kamaráta z detstva, býva tuto, v tomto paneláku, tu aha, na štvrtom poschodí.
Keď som prekročil vchod a pomaly stúpal po schodoch hore, zrýchľoval sa mi tep. Z námahy nie, to viem naisto. Vyšiel som na posledné medziposchodie. Vidím poloplešatého pána so štampríkovými okuliarmi, sediaceho na schodoch a fajčiaceho cigaretu. Bol to on, kamarát z detstva Andrej. Hneď som ho spoznal! Už dávno nie mladík, ale tie črty z mladosti ostali. Zvýšenie frekvencie môjho tepu aj dychu som zahovoril poznámkou o námahe výstupu a prihovoril som sa: “Dobrý deň. Hľadám pána Andreja.”
“Prosím, to som ja.” - znela prekvapená odpoveď.
Nespoznal ma. Svojou dávno nachystanou replikou som sa mu predstavil ako novinár z Bratislavy:
“Viete, zháňam informácie o istom Štefanovi. Ktosi mi tu v Chlmci poradil, že vy budete o ňom vedieť najviac, lebo ste ho intímne poznali.” - zadeklamoval som.
“Ó áno, boli sme priatelia, rád vám pomôžem. Nech sa páči, vojdite, môžeme si o ňom v pohode povyprávať.” - a otváral vchod do svojho bytu.
Predstavil ma manželke a synovi, ktorý práve ukončil vysokú školu v zahraničí a momentálne bol bez zamestnania. Posadili ma do pohodlného kresla, ponúkli ako sa patrí, a zvedavo prisadli, očami skúmajúc nečakaného vzácneho návštevníka.
“Takže, čo o ňom viete?” - s bločkom a ceruzkou v rukách som zahral profesionálneho žurnalistu.
“No, viete, posledne veľmi málo, lebo on ušiel na západ, myslím do Nemecka.” - odpovedal Andrej, akosi vyhýbavo, zadumano, opatrne.
Zadržiavané emócie mnou lomcovali, v ušiach búšenie, tep 140 za minútu ... nebolo mi všetko jedno.
“A predtým? Čo to bol za človeka? Aký bol?” - snažím sa navonok byť čo najkludneší.
“Mal rád srandy a dobrodružstvá. Hodne čítaval rodokapsy. Túlaval sa rád po blízkych kopcoch. Chodievali sme spolu kradnúť čerešne, ...”
“A čo jeho rodina.” - pozmenil som trochu smer debaty.
“No, bola to veľmi usporiadaná rodina. Ale po smrti otca sa odsťahovali do Bratislavy.”
V tejto fáze nášho „interview“ som si uvedomil, že som vlastne všeličo iné len nie novinár, a že by som sa mohol nejakou otázkou odhaliť alebo nejako inak prezradiť. Skrátka, už som nevládal ďalej vodiť ho za nos.
“A poznali by ste ho po, toľkých rokoch?” - spytujem sa.
“Bezpochyby!” - s istotou odpovedal Andrej.
Vtom ma napadlo...booože! Ako veľmi som sa asi musel zmeniť, zostarnúť....
“A keby tu pred vami takto sedel, by ste ho spoznali?” - pýtam sa s vypätím posledných síl sebaovládania.
“Určite!” - jednoznačne a s pevným pohľadom odpovedá Andrej.
“Máte dobré okuliare? Netreba pozmeniť dioptrie?” - hodím takúto hlúpu otázku, ale Andrej stále netuší, kam mierim, nechápe. Manželka a syn v pomykove mlčky počúvajú.
“Určite že mám, ... Čo, prečo, čo tým myslíte?!“ zmätený sa spytuje Andrej.
“Tak ma potom prečo nespoznávaš, Andrej!” - odkladám ceruzku a zápisník a vstávam z kresla s velkým úsmevom na tvári , otvárajúc ramená končiac svoje divadielko.
Andrej stuhol. Neveriačky otočil hlavu nabok, prižmúril oči uprel na mňa zrak, postavil sa, a so slzami v očiach ma objal, za nemého údivu prísediacich. “Si to skutočne ty?” - vytlačil zo seba koktavo - „No, ... toto!“
A dlho, veľmi dlho nemohol ani jeden z nás vydať hlásku.