GRAFFITI Po zmene systému chodievem na Slovensko z druhého konca planéty zhruba raz za päť rokov a možno vnímam zmeny, či už kladné alebo záporné, intenzívnejšie ako domáci. Počas debát o zmenách na Slovensku s priateľmi si všímam ako moji poslucháči radi počúvajú moje pochvaly, ale pochopiteľne neprejavujú veľa radosti alebo záujem počas mojich výčitiek ohľadom nedostatkov. Očakávam podobnú reakciu čitateľov týchto riadkov. Tých vyspelejších moje vnemy posilnia a vyvodia patrične závery. Iní, si predstavujem zakomentujú: "Sa mu ľahko píše ...nafúkaný votrelec ...by mal žiť tu, by videl!" Do istej miery majú pravdu. Ale iba do istej miery. Lebo ja som tu žil skoro polovicu svojho života, udržiaval som kontakt s krajinou môjho pôvodu, takže si myslim, že mám isté právo sa vyjadriť, aj keď môj spôsob vyjadrovania sa bude mať cudzinecký nádych. Hneď na úvod prvá vec, ktorú si všimne návštevník v cudzej krajine. Je to pochopiteľne tá fyzicky najväčšia, a to sú budovy. Ich forma, potom úprava a okolie. Budovy sú na Slovensku podobné ako hocikde inde na svete, ale mnohé z nich sa líšia dvoma detailmi, ktoré pôsobia na návštevníka negatívne. Sú to celkom malicherné veci, k odstráneniu ktorých stačí len malé úsilie. Je to až zarážajúce, ako sú ľudia u nás k tomuto ľahostajní: graffiti na budovách a burina okolo nich. Graffiti. Je to živočíšny prejav psychicky narušených jedincov, akási snaha, aby boli povšimnutí, je to ich niekedy jediný spôsob, ako na seba upozorniť. Podobne ako piercing. Na svoju existenciu sa títo chudáci snažia upozorniť zhyzdením budov, podobne ako pes: ten to robí tiež, ale nakoľko u neho je čuch viac vyvinutý ako u človeka, necháva po sebe podobné značky, ale chvalabohu v neviditeľnej forme, nie ako človek, u ktorého je dominantným vnemovým ústrojom zrak. Je to akási výstraha pre iného psa - Aha! Toto je moje územie! Prataj sa preč! A presne ten istý účinok má u človeka graffiti: zastrašuje to! Počas mojej návštevy New Yorku som chcel vyskúšať slávnu podzemnú dráhu. Zostúpil som schodami do podzemia a tešil sa na novú skúsenosť, takú bežnú vo filmoch z USA. Moja chuť okamžite prešla, akonáhle sa objavil vlak pomaľovaný graffiti do posledného švorcového centimetra. Otočil som sa a vyšiel sklamaný späť na ulicu medzi mrakodrapy. V tom momente som si to nevedel vysvetliť, ale neskôr som si uvedomil, že to bola čiste živelná reakcia - ten pomaľovaný vlak, to je cudzie teritórium patriace akýmsi psychicky narušeným jedincom.... Som tiež len živočích, a v podvedomí som cítil, že by som narúšal teritórium iného živočícha, ktorý si tam, i keď neprávom, vyvlastil plochu steny vozňov verejnej dopravy. Mal som taký zastrašujúci dojem iba ja? Som ja ten, kto potrebuje "odbornú pomoc?" Uľavilo sa mi, keď primátor a vedenie New Yorku zatrhli tento neduh, odstránili tú pliagu. Čo tým získali? Obrovský nárast v preprave metrom. Cestujúci sa vrátili, lebo ako som pochopil aj ja, to graffiti má zastrašujúci účinok na každého!!! V krajine kde žijem bol kedysi tiež problém s týmto nešvárom. Vyriešili to veľmi rýchlo a účelne. Pár ľudí na dôchodku sa spojilo s vedením mesta a s firmami na farby. Tí stále majú zbierku farieb, ktoré vrátia iné firmy alebo jedinci ako nevhodné či už farebne alebo z iných dôvodov a sú nepredajné. Majú proste bohatý výber farieb. Prv obehli mesto a zatreli všetky graffiti, a áno.. stalo sa očakávané, že grafitoví dementi obnovili svoje výtvory, tie choré pudy sa nedajú vyliečiť okamžite, ale svojim výtvorom sa tešili iba veľmi krátko. Hneď boli odstránené. Je totiž jednoduchšie a lacnejšie búrať ako tvoriť. To je zákon prírody, a tento zákon mesto použilo vo svoj prospech. Autorov graffiti totiž nič neteší viac, ako sa kochať vo svojom výtvore, a čo najdlhšie ... aj roky. Ten čas kochania sa minimalizovali a takto sa začala "liečba". Dementi nemali šancu vyhrať a pomaly ale iste graffiti z nášho mesta vymizlo. Desať rokov som videl to isté graffiti na stenách miestneho zdravotného centra. Moje náražky na užívateľov budovy ohľadom graffiti vyvolali nechápavé pohľady a zamietavé poznámky. Však to tam máme roky, komu to vadí? Sú to síce darebáci čo to robia, ale čo s nimi? Odstrániť to? A načo? Hneď tam bude nový! ... atď. atď. Nikto nevidel význam alebo riešenie, a dokonca moju snahu otvoriť ľuďom oči a obzor kvalifikovali ako akúsi zbytočnú námahu. "Vykašli sa na to, si tu na návšteve. Čo máš z toho?!" - mi radili dobrácky. Lenže domácim sa to ľahko hovorí, oni si na ten hnus zvykli! Presne ako keď Chruščov poznamenal za čias Kubánskej krízy: - Američania si po čase na tie rakety blízko ich územia zvyknú! - berúc analógiu sedliaka, ktorý žil s capom v jednej izbe a si na ten smrad zvykol. Ja som si ale zvyknúť nemohol, lebo to graffiti ma štvalo počas mojej poslednej návštevy, a nemienim tu žiť v "smrade s capom", keď tomu môžem pomôcť! Zaumienil som si urobiť malinký pokus: pustil som sa do odstraňovania graffiti aspoň z rohu budovy. Na môj údiv, šlo to celkom ľahko, stačila obyčajná žiletka. Užívatelia budovy sa asi o odstránenie graffiti nikdy ani nepokúsili! Moju snahu podporili dokonca dve mladé rómske dievčatká, ktoré boli našim spoločným výsledkom nadšené! Dostali sme pozitívne komenty od okoloidúcich. Dúfal som, že si tejto prvej lastovičky všimnú aj ostatní užívatelia budovy a príklad budú nasledovať. Ešte sa tak nestalo, ale verím, že až sa o rok do tejto peknej krajiny vrátim, to už bude iné: krásne.
