Skaždým kontinentom kontakt prekvital, ale nie s Južnou Amerikou. S príbuznými tam sme stratili kontakt už pred piatimi dekádami. Moja teta sa vydala za krajana menom Lehocký ešte medzi vojnami a sa vysťahovali za prácou do Argentíny.
Poslal som krátky list do mesta Mercedes, kde som dúfal že sa ešte nachádzajú, lebo odtial bol posledný kontakt mojej rodiny. Poštár by nemal mať žiadny problém s doručením , aj ked som moc nedúfal. Ale snád mal potomkov, a tí si nechali to exotické meno. Totiž priezvisko Lehocký v Argentine je asi tak všeobecné ako Snachez na Slovensku. Po asi pol roku ma prekvapil list z Argentíny napísaný stareckou rukou od Matea (Mateja) Lehoczkého ! :
Mateo , 82 ročný tam žil už 56 rokov , jediný slovensky hovoriaci , jeho deti a vnukovia iba španielsky,..atd.
List ma náramne potešil , ale aj posúril sa naučiť ich reč k vôli komunikácii, ked mi začali chodiť španielsky písané listy od sesternice. Začal som navštevovať juhoamerické kluby , počúvať španielske rádiovysielania, a zapísal sa do večernej školy španielčiny. Za asi šesť mesiacov som už začal "hablovať" po španielsky a samozrejme sa dozvedel viac o stratenej vetve nášho "stromu". Bolo ich tam už 44 , ale bohužial moja teta Albína už zosnula.
Velmi som zatúžil ich spoznať a v rámci trampovania po Južnej amerike, ich aj navštíviť. Vybral som si rok neplateného volna a naplánoval túlačku okolo sveta, z toho päť mesiacov v južnej amerike.
Prv hodinový let z Melbourne do Sydney , odkial odlietaval Argentinsky Jumbo. Odtial štyri hodiny letu do Aucklandu na Novom Zélande, sledovaný najdlhším non stop letom sveta. 17 hodín cez časť antarktiku do Buenos Aires. Tam ma už čakal Mateov vnuk Walter s jeho rapídnou španielčinou. Mesiac v krásnom Buenos Aires a okolí a potom v Cordobe je kapitola sama o sebe. Keď ma konečne autobus viezol po rovinách , pár kilometrov od mestečka Mercedes, ma zalial akýsi smútok. Takto kedysi sa sem viezla moja teta , ale nie ako ja v komforte luxuxsného autobusu a v kapse s letenkou na odlet , ale sem do neznáma na druhom konci svete s cudzím jazykom a zvykmi v srdci Argentíny, s obavami do budúcna a malou šancou sa odtial vrátiť. Niečo podobné ako ja sám pred rokmi ked vandroval za novú existenciu do Austrálie. Skoro hmatatelné "dé je vue".
V Mercedese na konečnej ma už čakala Mateova dcéra - moja sesternica Ana a jej manžel Manuel - rodičia Waltera, a zanedlho som stál pred Mateom.
Bolo to velmi emocionalne stretnutie. Starý pán videl vo mne akési abstraktné pojítko k svojej milovanej manželke, mojej tete s ktorou sa navždy rozlúčil pred rokmi. Mal som akýsi pocit, že môj slub, že prídem ho navštíviť, mu dodalo extra energie, a chuť do života, lebo už nebol najzdravší.
V Mercedese vybudoval úspešný podnik na exkluzívny prútený nábytok, ktorý exportoval do europy a severnej ameriky. Vlastnil tam hodne majetku, ale napriek tomu ostal náramne skromný.
Jeho reč už bola hodne poznamenaná tými rokmi v Argentíne. Strávili sme spolu hodne času prechádzkami, večerami, debatami o minulosti o ich úvodných ťažkostiach.
Ťažko sa mi odchádzalo z Mercedesu, a bolo mi na duši ešte ťažšie, ked som krátko potom dostal zprávu že Mateo zosnul.
