Takýmto "športovcom" som sa so svojím nedávno nadobudnutým študentským
rybárskym lístkom stal aj ja. Moja výbava zodpovedala mojim skromným
finančným možnostiam. Jednoduchý bambusový prútik s malinkým bordovým
rapkavým navijakom a zopár špendlíkových háčikov. Dážďovky som si
nakopal v záhrade, namiesil trocha cesta a hajde: nádej na úlovok veľká, šanca - mizivá.
Stalo sa to v jednu studenú májovú sobotu. S tranzistorom naladeným na
obľúbený program "Pozor Zákruta!", po ktorom nasledoval ešte obľúbenejší
košický "Maratón" s Gažom a Kadom, (a po ňom "Rozhlasová hra pre
mládež"), som si na jazere Vajnory sadol na to najlepšie miesto, ktoré
som pre svoju neskúsenosť potreboval: vedľa perfektne vybaveného rybára.
Ten mal všetko, o čom som ja mohol iba snívať: skladaciu stoličku,
špeciálnu škatuľku s rybárskym náčiním, dve nahodené luxusné špígl-nikl
udice, Spartaka, skúsenosti, ešte aj oblečenie ... no skrátka, ako z
mesačníka Slovenský Rybár. Hodil som svoj háčik s cestom na lanku
a hoci som nebol pre nehožiadnou hrozbou, hneď skraja mi dal jasne
najavo svoju nadradenosť.Kázal mi odsunúť sa ďalej, že som príliš blízko.
Zamrmlal som čosi akože veď hej, len čo vytiahnem a sadol som si obďaleč "na bobok".
Keďžemi bolo dlho, zmenil som polohu a vyštveral sa na svah, odkiaľ som mal
predsa len lepší výhľad, hlavne na susedových "policajtov", ktorých som
už zopár minút hypnotizoval, očakávajúc záber a následne akciu "machra
od fachu".
Kútikom oka som zaregistroval, že niečo nie je v poriadku. Bolo bezvetrie
a moja udička sa akosi nezvyklo chvela. Keď som na ňu upriamil zrak a
uvedomil si čo sa deje, začala sa sklápať smerom k hladine. Kým som k
nej dobehol, vyvadila sa z parožky a ja som už len bezmocne civel na
biely koniec jej rukoväte, ktorý, pendlujúc zboka nabok, rýchlo mizol v
hlbočine.
No to bol šok! Hlavou mi prebehli otázky "Pláva či nepláva? Vynorí sa či
nevynorí?". Stále som dúfal pripravený okamžite pre ňu napriek zime
doplávať. Môj sused sa len zlomyseľne pochechtával a častoval ma
poznámkami typu "Vidíš, máš si u toho sedieť!", pričom spokojne
poťahoval z cigarety. Mne bolo čoraz viac do plaču. S ubiehajúcimi
sekundami mi bolo stále jasnejšie, že mám nielen po úlovku, ale aj po
udici a že môžem ísť s dlhým nosom kade ľahšie! A aby toho nebolo dosť,
sused dostal záber, pri akom zaplesá srdce každého lovca rybára. V
katastrofickom rozpoložení mojej mysle som si v tom okamžiku spomenul na
častú repliku vtedajších športových komentátorov Poláka či Zelenaya:
NEDÁŠ-DOSTANEŠ! Ty prídeš o udicu, druhý chytí kapitálny úlovok.
Než som ale stihol vypiť svoj pohár horkosti až do dna, stalo sa niečo,
čo mi v tých chvíľach pripadalo ako déja vu : z hlbočiny sa začal hojdavo
vynárať biely koniec rukoväte mojej udice. Ako obrátený film! Keď sa
udička vynorila nad hladinu, akoby mi sama skočila do ruky! A ja som ju
iba schmatol, odmotal susedov háčik z môjho bordového rapkáčika a
ťahal! A ťahal a rapkal a rapkal a ťahal, kým som nevytiahol
trojkilového "macka". Ľudia moji, to ste mali vidieť, čo nasledovalo.
Môj rybársky idol sa nepríčetne rozzúril! Chytil ma za golier a zrúkol:
"Máš preukaz?!" Keď som mu ho roztrasený otrčil, okamžite zbalil svojich
päť slivák, špígl-nikl udice a ostatné serepetičky, hodil to všetko do
kufra Spartaka a odfrčal. Ja som ešte zo päť minút lapal po dychu a keď
som sa ako-tak upokojil, zbalil som udicu s úlovkom a šťastný ako nikdy,
trielil k domovu.
VESELÉ VIANOCE A ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK!
