Tichá a Kôprová dolina. Lebo tieto prípady mali politické pozadie a policajti, a zvlášť tí špecializovaní na policajnom prezídiu (minimálne v dvoch z troch spomínaných prípadov), nechceli riskovať stratu tak závažných vecí vo vojich policajných životoch ako je napr. strata služobných odmien, vedúcich funkcií a pod.; ak by sa do prípadov začali angažovať tak ako im káže zákon, ale v rozpore s politickou vôľou. Jednoducho im na zasiahnutie chýbala politická povolenka, ktorú na "vyššie postavené zvieratká" potrebujú podobne ako potrebujú povolenku na lov vysokej poľovníci.
Je to smutné, ak si človek uvedomí, že títo ľudia napriek všetkým tým prúserom sú pomerne štedro platení z daní tých, na ktorých záujmy (ako je napr. aj ochrana životného prostredia) v rozhodujúcich prípadoch zvysoka kašlú. Áno, občas sa v politicky zafarbených prípadoch zachovajú hrdinsky; ale až keď dostanú politickú povolenku konať. A to sa môže stať len vtedy, keď minister vnútra alebo vládna moc je verejnosťou a médiami pritlačená tak, že hrozí pokles volebných preferencií. Inak nie (ak nepočítame úplne malé rybičky). Väčšinou je už ale neskoro. A prípad Koliba to potvrdzuje.
Minister vnútra R. Kaliňák síce s „malým oneskorením", ale za to s veľkou pompou na tlačovke oznámil, že výrub stromov na bratislavskej Kolibe bol nelegálny. Uf! Škoda len, že to nevedeli, alebo že sa podľa toho nesprávali aj jeho špecialisti na environmentálnu kriminalitu - a to v čase, keď sa tento výrub ešte dal zastaviť. Podľa očitých svedkov sa však policajti tak ako aj inšpekcia životného prostredia na odstraňovanie "nadbytočných" stromov v záujme budúcej lukratívnej výstavby len nečine prizerali; aj keď majiteľ pozemku nedisponoval povolením na výrub od príslušného orgánu ochrany prírody. A potom sa budú tieto dve zložky navzájom obviňovať kto za to môže. A nakoniec sa zhodnú na tom, že nikto z nich, a že na vine sú politici a "zlé zákony". Prípadne sa špecialisti na boj proti environmentálnej kriminalite budú môcť vyhovárať, že nemohli zakročiť kvôli akútnemu riešeniu iných problémom, ako napr. jadrovej bezpečnosti (viď 2 odkazy z troch pod článkom).
Tu je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 Zákona o Policajnom zbore podľa ktorého policajt je povinný zakročiť ak ide čo i len o podozrenie z priestupku; nie to ešte z trestného činu. Nehovoriac o tom, že na Kolibe možno išlo aj o podozrenie zo zločinu. Prakticky to znamená, že v danom prípade mali policajti okamžite zastaviť výrub a to až do doby kým sa neodstránia pochybnosti o jeho legálnosti. Ale špecialisti celkom zjavne nechceli riskovať pohnevanie si mocných. Veď za výrubom bol podpísaný nominant vládnej strany! A s ňou sa je nehodno zahrávať. Preto sa najradšej zasahuje proti iným „environmentálnym agresorom", ako sú napr. drobní pytliaci.
Kuriozitou je, že proti týpkom, ktorí majú na svedomí odhadom 300 až 400 nelegálne vyrúbaných stromov na bratislavskej Kolibe nezakročil nikto zo 102 policajtov Bratislavského kraja ktorí boli v r. 2008 vyškolení v rámci vzdelávacieho europrojektu zameraného na boj proti najzávažnejším formám environmentálnej kriminality; aj keď už nie všetci sú na pôvodných miestach. Tento projekt stál daňových poplatníkov 124 tisíc eur (bližšie v odkaze pod článkom). Ďalšou kuriozitou je to, že viac menej pod kopcom, na ktorom sa daný výrub uskutočnil, resp. neďaleko miesta činu majú špecialisti na boj proti environmentálnym agresorom svoju centrálu, alebo centrály. Preto je len ťažko možné uveriť, že o tomto výrube nevedeli, resp. neboli verejnosťou, aktivistami, svojimi informátormi a ani privolanou policajnou hliadkou informovaní. Zvlášť je to ťažko uveriteľné keď výrub sa neudial v priebehu pár minút, ale vyžadoval si oveľa dlhší čas. Oveľa pravdepodobnejšie je preto to, že polícia vykonávala skôr dozor nad nelegálnosťou výrubu.
A aby toho nebolo málo, tak daňoví poplatníci v konečnom dôsledku ešte zacvakajú nemalé náklady na trestné konanie pre nelegálny výrub, vrátane znaleckého posudku alebo posudky na vyčíslenie škody, čomu sa dalo predísť. Je známe, že trestné konania sú v našich končinách pravým opakom rýchlosti a efektívnosti. A neraz aj výsmechom spravodlivosti. Keďže sú často krát (česť výnimkám) vykonávané orgánmi činnými nie v trestnom konaní, ale obhajovaní.
Marcel Burkert
