Riaditelia ZŠ nie len že nedovolia zrealizovať iné účinné opatrenie, ako náhradu za vyhadzovanie žiakov na chodbu, ale nedokážu ani vecne reagovať na námietku, že nedisciplinovaný žiak príde k úrazu alebo spôsobí úraz skôr v kontakte so žiakmi než v prípade že je na chodbe sám a že ak by si chcel v škole ublížiť, aby tak niekoho vytrestal, môže tak urobiť aj v triede počas prestávky, lebo jeden službu konajúci učiteľ nemôže byť v piatich triedach, na chodbe a na WC súčasne.
A tak mne ako učiteľke, ktorá nechce dovoliť žiakom, aby jej skákali po hlave a iným narušovali vzdelávanie, nezostávalo nič, len vodiť aktérov extrémnych prípadov vyrušovania k p. riaditeľke do kancelárie. Nerobila som to často, iba v najneznesiteľnejších prípadoch. Stalo sa to asi 2 alebo 3 krát za rok. Ale aj tak to p. riaditeľku zrejme otravovalo. Bolo mi naznačené, že chyba je v učiteľovi, keď si nevie zjednať v triede poriadok, a že ostatní učitelia sa na disciplínu žiakov nesťažujú... Áno, pred riaditeľkou naozaj nie.
Bolo mi povedané, že minulého roku sa škola musela rozlúčiť s učiteľkou, ktorá tiež vodievala nedisciplinovaných žiakov k p. riaditeľke. Aj keď žiaci z jej predmetu vykazovali na testoch dobré výsledky (a za normálnych podmienok mohli vykazovať ešte lepšie).
Pozn.: Samozrejme, o správaní žiakov vedela aj psychologička školy, vykonávala s nimi X pohovorov, no ale ani tá nie je čarodejníčka. O správaní žiakov som informovala aj rodičov, niekedy som ich volala do školy aby si pre žiaka prišli. Nie vždy som sa dovolala, niekedy hovor neprijali ak videli kto volá, nie vždy mohli prísť aj keď telefón zdvihli, a ak došli, neprišli hneď a za ten čas bolo potrebné žiaka izolovať, ale sa nedalo, resp. nechcelo. Raz mi privolaný rodič v škole pred žiakmi na chodbe takmer vynadal, správal sa agresívne, že čo si to vôbec dovoľujem! Keď som hlas zvýšila aj ja, riaditeľka mi povedala, že to nebolo vhodné, že pedagóg sa musí vedieť ovládať. Okrem toho, riaditeľka nebola naklonená tomu aby sa rodičia volali do školy cez vyučovanie. Ak si dobre spomínam, priamo alebo nepriamo zakázala aj to.
Po čase som teda skúsila inú metódu: Počas hodiny som vzala nedisciplinovaného žiaka nie k pani riaditeľke, ale do zborovne. Veď tam väčšinou vždy je nejaká učiteľka, ktorá momentálne neučí. A tak aj bolo. V zborovni bola staršia o dosť skúsenejšia kolegyňa. Tak som sa jej spýtala, či môže dohliadnuť na daného žiaka, ktorý mi rozvracal vyučovaciu hodinu.
Po jej odpovedi som ostala ako horúcou vodou obarená: „Nehnevaj sa, nemôžem to pre teba urobiť. Každý žiak má právo na vzdelávanie. Musíš si nájsť k nemu prístup.“ Povedala to úplne empaticky, takže som nebola nahnevaná na ňu ale na školstvo ako také, že to nechalo zájsť až tak ďaleko, že aj učitelia považujú nenormálne za normálne. Na otázku, či to platí, aj keď žiak na vzdelávanie dlhodobo zvysoka kašle, samozrejme nereagovala.
Cítila som sa úplne bezmocná a myslela som na žiakov, ktorí sa chcú učiť, ale nemá im kto pomôcť v tom, aby sa mohli v škole učiť nerušene. Zvlášť keď učiteľský zbor sa tvári akoby sa ho to netýkalo a rodičia slušných detí sa spoliehajú, že škola aj v tomto smere funguje tak ako má. Preto tlak musí začať (aj) od rodičov, inak sa v školstve sotva niečo zásadné zmení. Tých pár učiteľov čo sa o to pokúšajú na to zjavne nestačí, ak nemajú podporu u kolegov, riaditeľov a rodičov. Bez podpory sa stávajú rozvracačmi starých „poriadkov“.
Po predošlých skúsenostiach som preto začala praktizovať novú metódu, ktorá ma napadla cez prázdniny a už som sa nemohla dočkať, kedy ju vyskúšam:
Ak nemôžem nespratníkov, darebákov a neraz vyslovených grázlov vyhodiť na chodbu, ani nechať u riaditeľky, ani u kolegýň v zborovni, budem to teda robiť opačne: Ja vyjdem na chodbu s tými žiakmi, ktorí sa chcú učiť a nevyrušujú ostatných. Zoberú si pritom svoje stoličky a učebnice. Áno, je to svojim spôsobom ponižujúce, aby sa učiteľ musel prispôsobovať darebákom, ale čo iné sa dá ešte robiť? Páčili sa mi prvé reakcie dvoch "postihnutých", ktorých som takto nechala v triede. Vraj čo sa ak sa im bez dozoru niečo stane?!!! Tak som kontrovala: Že najlepšie bude ak rovno skočia z okna, ktoré nebolo na prízemí..., a najlepšie na betón. Mali problém to stráviť. Inak suverénni ťažkí frajeri sa zrazu cítili dotknutí.
Konečne som mala pocit, že som v triedach, kde sa nedalo učiť, učiteľkou a nie dozorkyňou ako v nápravno-výchovnom ústave. (Keby že dozorkyňou!, tá má aspoň náležité právomoci. Ale učitelia?).
Žiaľ netrvalo to dlho. Dvaja zlomyseľníci, ktorým bolo málo, že od nich nič nechcem, dokonca sa v triede cez hodinu okrem hry na mobiloch mohli už aj nahlas rozprávať, keďže som bola s ostatnými na chodbe, ma u riaditeľky zažalovali, že ich nechcem učiť! Darmo som jej vysvetľovala, že o učenie nikdy nestáli, o čom svedčili aj ich známky z ostatných predmetov a množstvo poznámok od iných učiteľov, že dvere do triedy som nechávala otvorené, podobne ako je to cez prestávky keď má učiteľ dozor na chodbe s viacerými triedami. Nepomohlo. Bol z toho veľký problém a aj toto mi bolo zakázané. A opäť v mene ústavného práva na vzdelávanie všetkým, bez rozdielu! Aké dojemné...
Čoskoro som preto riešenie tejto otázky predostrela na porade.
Podľa toho ako sa pri tom kolegyne zatvárili, veľká časť z nich za tie roky ani len netušila, že školský zákon stanovuje, že ak žiak svojím správaním narúša vzdelávanie do takej miery, že ho znemožňuje ostatným, riaditeľ školy môže použiť ochranné opatrenie, ktorým je okamžité vylúčenie žiaka z výchovy a vzdelávania a to umiestnením žiaka do samostatnej miestnosti za prítomnosti pedagogického zamestnanca, až do času, kým do školy pre neho neprídu kompetentní.
Na to začali vyslovene trápne výhovorky len aby sa udržal doteraz „fungujúci“ „poriadok“:
1. „Škola nemá takúto samostatnú miestnosť, kde by sme mohli izolovať nespratníkov“. (Myslíte že došlo k uvažovaniu o tom, kde a ako by sa dala zriadiť? Kdeže!) Tak som navrhla, že žiaci môžu byť dočasne izolovaní aj v zborovni.
2. „Žiak nemôže byť izolovaný v zborovni!, lebo nie vždy je niekto v zborovni cez vyučovanie.“ Na pripomienku, aby sme zborovňu využívali aspoň vtedy keď tam niekto z učiteľov bude bolo oznámené:
3. „Výkon takéhoto dozoru by sme museli učiteľovi zaplatiť alebo dať náhradné voľno ak má voľnú hodinu a namiesto toho má dozerať na žiakov.“ Oponovala som, že učiteľ má 8 hodinovú pracovnú dobu a sedieť v zborovni s jedným alebo dvomi žiakmi mu nemôže robiť najmenší problém. Neoponoval nikto. Nastalo ticho, až kým jedna z kolegýň, asi v snahe zapáčiť sa vedeniu školy, vyrukovala s tým, že:
4. „Žiaci nemôžu len tak sedieť v zborovni a nič nerobiť!“ Tak som sa opýtala, kto by mal problém s tým dať žiakom do zborovne niečo prepisovať a pod. Prípadne, prečo by žiak nemohol mať v takom prípade neospravedlnenú hodinu, keďže zvysoka kašlal na plnenie si povinností na hodine??? Opäť nikto. Ale prišiel ďalší skvelý dôvod iniciatívnej kolegyne prečo sa vykašľať na školský zákon:
5. „Čo ak sa to zvrhne a naraz bude v zborovni 20 žiakov?“ Tak som sa pousmiala a povedala, že zdá sa, že zďaleka nie som sama, čo by rada daný problém riešila izolovaním žiakov a že je zaujímavé, prečo to doteraz nikoho netrápilo a každý o tom mlčal. Mimochodom, nie problém stanoviť v tomto smere hranice, povedala som. Po chvíľke ticha pani riaditeľka ukončila diskusiu na túto tému otázkou voči učiteľskému zboru:
6. „Má ešte niekto iný problémy s disciplínou žiakov okrem našej pani kolegyne?“ Keďže sa nikto neprihlásil, vec bola vybavená. Kvôli jednej učiteľke sa nič meniť nebude. Ďalšia diskusia na túto tému už povolená nebola. Nezodpovedanou otázkou zostalo "len" to, odkiaľ sa na tejto vzornej škole vzali všetky tie poznámky, napomenutia, pokarhania, a dvojky, trojky a štvorky zo správania.
P.S.:
Autorka článku sa ospravedlňuje, že jej meno nebude figurovať pod článkom. Hovorí, že máte právo ju z toho odsudzovať a hovoriť že to je slabošské. Robí to z toho dôvodu, že cieľom článku bolo poukázať na zvrátenosť, ktorá stále viac a viac bujnie v školstve ako takom; nie zhadzovať určité školy. Svoje priame negatívne skúsenosti získala z pôsobenia na viacerých školách. Ak by poukázala na konkrétne školy, z toho by mali zisk okolité školy, lebo na kritizované školy, teda na ich konkurenciu, by padlo zlé svetlo; aj keď na nekritizovaných možno vládne ešte väčší alibizmus. Tomu chce predísť a ďalej k tomu uvádza:
„Kto si chce overiť pravdivosť článku alebo to, ako to na školách v tomto smere vyzerá, odporúčam položiť riaditeľkám škôl vo vašom meste alebo dedine otázku, či (dôsledne) vyžívajú zákonné opatrenie izolovať darebákov, ktorí narušujú vyučovací proces. Keď sa tak deje v jednej z dvadsiatich ZŠ tak to je veľa. Osobne tipujem, že to číslo bude niekoľko násobne vyššie. Ak Vám nejaký riaditeľ dá odpoveď, že u nich žiaden žiak nikdy nenarúša vyučovací proces a preto k takémuto opatreniu ešte nemuseli pristúpiť s veľkou pravdepodobnosťou nehovorí pravdu. Vystriedala som viacero škôl, mnohé moje spolužiačky učia na ďalších školách, rozprávam sa s ľuďmi na túto tému, čítam učiteľské blogy a diskusie k nim. Je to naozaj veľmi málo pravdepodobné. Pravdivosť odpovedí riaditeľov si môžte overiť tým, ak si vyžiadate informácie o počte znížených známok zo správania a o počte poznámok z Triednych záznamov v jednotlivých triedach. Drvivá väčšina z toho predstavuje prípady kedy mali byť žiaci izolovaní, v záujme ostatných."
Meno v „listárni“ OZ.
Za OZ Peter Jankovič
