11.-13. 9. 2009, Istropolis.
Stojím uprostred ľudského mraveniska v gigantických priestrooch domu odborov, okolo prechádzajú chlapci s katanami, dievčatá s plyšovými mačacími uškami a krátkymi sukničkami, vinú sa čierne čipky gotikov, prepletajú diabolské motívy metalistov, víria krídla temných anjelov, divoko pomaľované tváre a úsmev Alice z krajiny zázrakov, pár indivíduí ustrojených ako z počítačovej hry PacMan... Som na Istrocone a ako obvykle, neviem, kam skôr. Škriabem sa za uchom, nahmatám záhyb neviditeľnej ulity a chvíľu zvažujem, či nebude lepšie radšej zaliezť... Nemám rada megalomanské akcie a davy ľudí. A predsa z nejakého dôvodu každoročne navštevujem Istrocon.
Unavená, nevyspatá... Sledujem frenetické pohyby hráčov Dance Dance Revolution a malý dinosaurus v mojej hlave kladie otázku, kde sa tu všetky tie decká nabrali. Mám si ešte s nimi čo povedať?
Potom pár gotických slečien a mladého metalistu uvidím na literárnom workshope a sú to naši nádejní autori, ľudia s ktorými zdieľame záľubu v písmenkových podobách čudných nápadov. A bavíme sa o písaní. Iná časť z nich bude na prednáškach o Japonsku, o mytológii, jadrovej energii, Matrixe, audioknihách, či lietajúcom Cypriánovi... Tu naozaj rôznorodosť obohacuje. A hoci nemám rada megalomanské akcie a davy ľudí, cítim, že toto je svojím spôsobom v poriadku.
Desať rokov uplynulo od čias, keď som fantastický festival Istrocon navštívila prvý raz. „Je to sice stejná řeka, ale jiná voda v ní," spieva klasik a dnes mu nemám chuť protirečiť. Zo zabudnutých mozgových závitov sa vynárajú spomienky. Ani sa nenazdám, plávam na vlnách nostalgie, cestujem v čase o desať rokov späť... Vtedy boli všetci starší (odo mňa). Dnes sú tí ľudia v najlepších rokoch :-) a väčšina z nich sa stále nejakým spôsobom podieľa na fenoméne Istroconu.
3.-5. 9. 1999, Duna.
Môj prvý Istrocon, prvý post-socialistický, prvý po dlhej pauze, prvý v réžii ľudí z kníhkupectva Brloh a vtedy ešte začínajúceho časopisu Fantázia. Skutočný underground - celý con sa odohrával v Dune, krčme prerobenej z protiatómového krytu. Mala som sedemnásť a chôdzu zhrbeného samorastu a v očiach odraz svojej prvej poviedky vo Fantázii. Dostala som za ňu honorár v naturáliách - pol kila fialovej čokolády mi z vlastných peňazí kúpil vtedajší redaktor pre slovenské poviedky. Vo svete fantastiky a slovenského fandomu som sa len rozhliadala a tak si nepamätám viac, než sled farebných scén. Videla som poľského fantasy génia Sapkowského a predsavzala si prečítať zaklínačskú ságu. Okamžite ma očaril rozprávačský štýl Františky Vrbenskej. Smiala som sa na rigor-mortisáckom filme „Byl jsem mladistvým intelektuálem", s vedomím, že ako postava hororu by som určite stála na zlej strane (Dialektika!). Fantastické ilustrácie Maxona, Dubnického, Pilcerovej či Mráza dokonale ladili s retro-technickým prostredím generátorovej sály. Prednáška o mytológii mi predstavila kultivovane rozvetvený prejav Miloša Ferka. Na schodoch do podzemia som na otázky „Čo čítaš?" a „Prečo mladá dáma píše fantastiku?" odpovedala strážnym redaktorom - vtedy ešte pri registrácii nevysedávali mladí brigádnici, ale dobrovoľníci z redakcie Fantázie. Večer zo soboty na nedeľu som strávila v rozhovore s ďalším neofanom Winom (konečne niekto "z mojej generácie"!), až mi odišli všetky autobusy a domov do Dúbravky som musela ako v pravej hre na hrdinov šliapať pešo. Rodičia boli na chate, nikto ma doma nepostrádal... Spala som asi štyri hodiny, no adrenalín ma ráno opäť vyplavil k Dune. Veď tam boli scifisti! Ľudia, ktorí rozumeli tomu, čo mám rada!
15.-17. 9. 2000, SÚZA (Drotárska 46)
Istrocon, opäť v réžii Fantázie a Brlohu, sa vzniesol z podzemia vysoko nad Bratislavu. Dobrovoľníci a členovia klubu Planéta opíc nadšene značili cestu od amfiteátra až po kongresové centrum. Priestory SÚZy sa nám zdali obrovské, po komornej atmosfére Duny niekomu aj chladné, no fantasti naplnili aj najväčšie sály, či už pri besedách s Mikeom Resnickom (autor mojej najobľúbenejšej sci-fi poviedkovej zbierky Kirinyaga), Tedom Raimim (Joxer Veľký zo seriálu Xena), slovenským kozmonautom Ivanom Bellom - alebo pri losovaní tomboly. Prišli tradiční českí hostia ako Františka Vrbenská, Ondřej Neff, alebo členovia redacie Ikarie. Dobré meno si vybudovali videopásma slovenských fantasy spisovateľov Ďura Červenáka a Saši Pavelkovej. Silné dojmy vyvolali filmy - v pozitívnom zmysle starý animovaný projekt Divoká planéta, v negatívnom zmysle scientologický megaprepadák Battlefield Earth. Hemženie ľudí, medzi ktorými som objavovala čoraz viac známych. Výstavy obrazov, predaj starých aj nových fantastických kníh, vzdialený pokrik hráčov... Večerné „rům párty", o ktorých som dosť počula, no nikdy som sa ich nezúčastnila, lebo som sa musela na noc vrátiť domov... Nedeľný workshop pod patronátom charizmatickej Evy "Starej vraždy" Kováčovej. Chátrajúci amfiteáter a čierne schody, ako stvorené pre romantické scény. Dodnes si pamätám melancholický pocit, ako som po Istrocone kráčala dolu „lesnou" skratkou okolo amfiteátra, strhávala značenie, ktoré som pár dní pred tým lepila, lenivé nedeľné popoludnie spriadalo siete zo slnečného svetla a mne sa v hlave ukladali dojmy.
Ročníky 2001, 2002 a 2003 v už známom, ale čoraz tesnejšom prostredí SÚZY ďalej budovali slávu Istroconu. Rôznorodosť programu zaručovala, že si každý fantasta mohol vybrať „to svoje" (alebo aspoň bar). Prestížni hostia prichádzali zo zámoria (spisovateľ Harry Harrison, herec Craig „Haldir z Pána Prsteňov" Parker), aj z okolitých luhov a hájov. Napríklad Jan Kantůrek, autor kultového prekladu Zemeplochy, spisovateľ Leonard Medek, alebo showman a znalec zabudnutých dobrodružstiev barbara Conana Nalim Lidochaz. Pri premietaní kultových filmov (starý sovietsky Solaris, film podľa Žarnayových románov Tretí šarkan, obrazy z ktorého ma v detstve dlho strašili, poľská adaptácia Zaklínača s nezabudnuteľným simultánnym dabingom, alebo vtedy ešte čerstvý Galaxy Quest, Svet podľa Prota, Martix, Pán Prsteňov) sa sedelo aj na schodoch. Prebiehali krsty a čítačky kníh slovenských autorov. Ach, aký to bol pocit, keď jedna z tých kníh z jednej tretiny patrila mne...
A potom tučné roky klasického Istroconu jednoducho skončili. Dlho sme tomu nechceli veriť, ale ročník 2004 sa neconal. Po každej veľkej akcii organizátori vedú reči, že už nikdy viac... A zrazu to mysleli vážne. Ako všade, kde príliš málo ľudí odvádza príliš veľa dobrovoľnej (nedocenenej) práce.
A ako vždy, keď si veľká masa ľudí zvykne na niečo dobré, aj Istrocon chýbal. Natoľko, že skupina fanúšikov japonských kresleniek združená pod názvom AnimeCrew sa rozhodla zorganizovať vlastný veľký festival - ComicsSalón. Táto myšlineka sa stretla s úspechom a nový festival pribral do partie aj líniu Istroconu. Pred rokom sa zo SÚZY, ktorá už kapacitne nestačila, presťahoval do Istropolisu. Ten (po dobytí veľkej sály) pojme dostatočné množstvo ľudí, len klimatizácia na niektorých miestach nestíha uspokojovať ich dopyt po kyslíku. Fantasti sú však tvorovia prispôsobiví a radi využijú príležitosť stratiť dych. Horšie je vidieť organizátorov na konci s dychom... Všetci účastníci len dúfajú, že história sa nebude opakovať a organizátori nájdu spôsob, ako delegovať právomoci skôr, než entuziazmus celkom vyhorí.
A Istrocon plynie, úplne inak, ale vo svojej podstate veľmi podobne ako kedysi. Možno ho poňať ako filmový či seriálový maratón, príležitosť predviesť sa v kostýme medzi ľuďmi, ktorí si pri pohľade na vás nebudú ťukať na čelo, príležitosť poobzerať si zaujímavo ustrojené dámy či pánov, príležitosť výhodne nakúpiť nové knihy (a niekedy aj získať autogramy), alebo upozorniť na kvality svojej literárnej tvorby, príležitosť zasúťažiť si, zahrať stolové hry, konferenciu plnú prednášok, barové stretnutie s priateľmi, ktorých človek vída hlavne na conoch... Alebo zo všetkého trochu. Čo znamenal Istrocon pre mňa? Predovšetkým možnosť naživo vidieť tváre ľudí, ktorých som dovtedy poznala len po písmenkách. Možnosť snívať v spoločnosti.
Hm... Takže desať rokov. Win za ten čas prešiel cestu od neofana až po veľkého organizátora. Ja - od "obete" po "kata" literárneho workshopu, teda od začínajúcej sci-fi autorky po o niečo staršiu, stále niečo začínajúcu sci-fi autorku. Život mi síce vtĺka do hlavy, že popri skutočnej "sci" sa nedá zvládnuť až tak veľa "fi", ako som si kedysi predstavovala, ale bojujem. S pár ex-radaktormi Fantázie (ale aj Nového Dňa, či regionálneho spravodaja mestskej časti Lamač) a in-autormi hrdo nesieme vlajku literárneho workshopu na Istrocone k ďalším ročníkom :-)
Dnes je Istrocon/ComicsSalón veľkolepou akciou s bohatou históriou a pevnou základňou fanúšikov. Nikto neurobí chybu, ak sa rozhodne na budúci rok v septembri vstúpiť do širokej conovej rieky - či už ako radový návštevník, aktívny účastník niektorého z workshopov, alebo prednášajúci na fatastickú či historickú tému.
