Trstená na Ostrove nie žiadne pútne miesto. Výnimočná je pre mňa tým, že od Šamorína je odhadom o päť kilometrov bližšie ako Gabčíkovo. To „približne“ ma práve teraz dosť vyrušuje. Aplikácia to nevie zmerať, nepozná cestu po nábreží. A trasa odmeraná po hlavných medzi obcami mi je nanič. Tak vystupujem z autobusu a vyrážam. Hrádza sa hľadá ľahko, je to na obzore najvyšší bod. Vyšší ako topole. O chvíľu na ňu vystupujem, paličky ťukajú na asfalt, napravo šumia polia a naľavo veľká voda. A domov vedie rovná, och nechutne rovná cesta. Nedá sa odhadnúť koľko. Sedem? Desať kilometrov? Portom sa to mierne stáča, chvalabohu. Tak do toho. Viac ako 25 to domov nebude.
Ťuk, ťuk. Sedemdesiat jeden, sedemdesiat dva, sedemdesiat tri... Po možno tridsiaty raz. Poď, po najbližší stĺpik, tam sa napiješ. A teraz po mostík. A po miesto, kde sa stretajú dva rôzne drsné a teda aj farebné povrchy. Chvíľu asfaltom, sem tam zídem pod hrádzu. Cesta je rovná, ale našťastie plná malých míľnikov. Tie ju robia znesiteľnou.
Keď beh bolí, rýchla chôdza je istota. Áno, trvá to dlhšie. A áno, bolí to tiež, po dvadsiatom kilometri určite. Ale venovať si raz za týždeň tri štyri hodiny nie je prehnaný luxus. Tak teda chodím. Odkrajujem kroky aj kúsky roviny Žítného ostrova. Voňavej, preslnenej, a ... no dobre, nie je to len idylka. Stále tu fúka.
Posledné kilometre sú ťažké. Míľniky pokiaľ, kým – sa napijem, sa vysmrkám, si vyzlečiem šatku, sa opriem - sa skracujú. Posledných päť už delím inak – od križovatky po križovatku. To máme - počítam ako pani pri pokladni – desať úsekov, kým budeš na vašej ulici. Ideš. Už len šesť. Štyri. Dva, navyše krátke. Tadá! Doma som. 25 v nohách, za necelé štyri hodiny, môže byť.
A potom už zmývam zo seba špinu a rátam posledné počty – oblečiem si teraz päť kusov oblečenia musím urobiť ešte dve činnosti – zohriať si jesť a priniesť zo spálne knihu. A môžem si sadnúť. Päť, štyri, tri, ...
Počítacia meditácia je na konci. Na ďalší týždeň. Kým zas nezoberiem paličky a nevykročím dopriať telu zničenie a mysli reset.
