Nikto mi nepovedal, že po štyridsať päťke to bude komplikovanejšie. Mohla a mala som to vedieť. Ale – nedošlo mi to. Až postupne. Máte málo železa, povedali mi pred dvoma rokmi. Otočili ma a krv mi nevzali. Veľa som z toho nerobila. Skrátka horší deň. Nevadí. Pečienka, špenát, cvikla, šošovica, červené víno, neskôr som sa pre istotu ešte spoľahla na potravinový doplnok so železom a pustila som to z hlavy. Lenže na budúci raz mi povedali, že je to so železom len tak tak. A to odvtedy počúvam takmer každý raz.
V zime mi krv vzali po tom, čo ma dvakrát predtým pre to nešťastné železo odmietli. Mrzelo ma to, veľmi. Vyplytvali na mňa testovaciu sadu, len preto, aby mi povedali, že moja krv nie je dosť dobrá. Málo železitá. Aký máte cyklus? Čo jete? Ako žijete? Pani doktorka mi pred odberom venuje viac pozornosti, než predtým. Hoci to necítim, telo starne. A prejavuje sa to aj tak, že moja krv už nie je, čo bývala.
Ešte dva odbery a budem ich mať 80. Verím, že k tejto hranici prídem. A že potom sa mi podarí aspoň dva razy do roka darovať ešte dlho. Chcem byť zdravá a chcem to robiť. Trvá to pol hodiny. Po čase korony na objednanie to ide úplne bez čakania a hladko. Je to dobro, ktoré nič nestojí.
Nikto mi nepovedal, že po štyridsať päťke to bude komplikovanejšie. Ak by som to vedela, viac by som si strážila štyri mesiace medzi odbermi. Možno by som aj na prvý odber išla skôr. Každý premeškaný čas je veľa cennej tekutiny, ktorá nie je.
