„Počkajte ma, hneď som späť", povedala deťom, keď parkovala pred obchodom. Nerobili to tak po prvý raz. Deti vedia, že čakajú len chvíľu a zvládajú to. Mama skontrolovala, či je zaradená rýchlosť, pootvorené okienko a kľúče zo zapaľovania uložila do kabelky. „Nebláznite sa, naozaj to bude chvíľočka." Rozdala malé pusy a vybehla nakupovať. O dve minúty už stála pri pokladni a kývala drobcom v aute pred vchodom. Nevideli ju. Vrteli sa na predných sedadlách - a asi skúšali stláčať všetko, čo sa dalo. Už na ňu prišiel rad, mama rýchlo vložila do tašky tých pár drobností a keď vyťahovala kartu na platenie, pohľadom znovu zamierila k autu. Fíha... Auto tam nebolo. Teda, nebolo presne na tom mieste, kde ho postavila. Pohlo sa dozadu. Zo zrejme mierneho parkovacieho kopčeka, ktorý si nikdy predtým neuvedomila. Pokoj, teraz nie je čas na paniku. Okamžite vyhodnotila situáciu. Auto stojí, cúvlo len asi meter a pol, zboku nič nejde a aj tak by to naše iné auto obišlo, deti sú vnútri. Kartu stiahla. Bleskovo zaplatila v hotovosti. Pribehla k autu, ktoré už dvaja cudzí chlapíci cez pootvorené okienko tlačili naspäť. Poďakovala sa im, rýchlo odomkla, zatiahla ručnú brzdu. Vydýchla. Nadýchla sa, vydýchla. Otvorila zadné dvere - a zahľadela sa na usedavo plačúce deti. „Maminkaaaa, maminkaaaa!" Usmiala sa ako najviac vedela, natiahla ruky a obe deti sa snažila stískať čo najsilnejšie. Tričko mala v momente mokré od ich slzičiek. Deti ešte chvíľku nič nevládali povedať. „Strašne ste sa zľakli, však." „Maminka, maminkaaaa, ja som nechcelaaaa... Autíčko sa poooohloooo... Ja som len toto posunulaaa... Preeeepááááč, nehnevaj saaaa, maminkaaaa..." „Ja som Julke hoooovooooril, ona ma nepočúvalaaaa..." Drobci sa hrali, uvoľnili radiacu páku. A keď sa auto pohlo, zamdleli od zľaknutia. Ďalších päť minút sa všetci traja len objímali a chlácholili. A už bolo dobre. A vlastne sa nič nestalo.
A to poučenie nakoniec? Pre mamu - asi brať deti aj na dve minúty nakupovania radšej so sebou. Alebo zaťahovať ručnú brzdu. A pre deti? Deti ho nepotrebujú. Poučili sa nadmieru. A verím, že radiacej páky sa chytia najbližšie v autoškole.
Na záver možno ešte drobnosť, pre mamu nie nepodstatnú. Materstvo fakt robí zázraky. Sama nevie, ako sa jej to podarilo. Ešte pred časom by hystericky vybehla z obchodu bez nákupu a potom na vinníkov incidentu poriadne nakričala, veď aby si zapamätali. Ale asi starne. Alebo zreje. Lebo teraz cítila a vedela, že v prvom rade musí ostať pokojná a v druhom najmä láskavá. Že vlastná detská skúsenosť a potom mamina náruč sú niekedy dôležitejšie ako krik a výčitky.
