Dievčatku narovnala prikrývku, chlapček sa rozvzlykal. Podala mu fľaštičku s čajom. Nepomohlo. Podala mu hračku, aj malá si zažiadala. Dala aj jej. Všetci cestujúci pokojne sedeli, ona neprestávala - tu niečo narovnať, tu pohladkať, niečo tíško povedať, podať, vziať a uložiť...Po pár minútach to vyzeralo, že deti sú aspoň na chvíľu v pohode. Predo mnou bolo voľné miesto. Sadla si naň, kočík rovnajúc vedľa seba. Štuchla ním do mňa, v očiach zahanbenie: „Prepáčte." „To nevadí", usmiala som sa. „Nič sa nestalo. To je v dobré, aj ja mám dvojčatá. A viem, že to nie je ľahké." Naozaj bola krásna. Až na tie oči. Také zvláštne uštvané, prázdne, bezmocné. „Naozaj?", spýtala sa. „A aké?" „Ako vy, dievčatko a chlapčeka. Ale už sú veľké, majú päť rokov." „Aha." A zas ten pohľad.
Presne tak som asi vyzerala ja, kedysi pred rokmi na sídlisku, keď mi poza sieťku do kočíka nakúkala milá pani hovoriac - „aj ja mám dvojičky, už sú veľké, majú štyri roky". Och, neverím. Neverím, zúfala som si vtedy, neverím, že také raz príde. Že moje deti budú väčšie. Že sa spomalí ten strašne rýchly kolotoč pohybov a práce, ktoré neustále absolvujem, nekončiace sa saturovanie ich potrieb, modlenie sa za každú minútu oddychu. Asi som mala presne ten pohľad ako krásna maminka z električky.
Vystupovala som skôr ako ona. Už som jej nestihla povedať nič. Teraz ma to mrzí. Viem, že mne by pre tými rokmi nepomohli žiadne slová. Možno krištáľová guľa - ktorá by mi ukázala mňa samú s deťmi pár rokov dopredu. Rozosmiatych, keď sa šteklíme - všetci spokojní, oddýchnutí a - samostatní. Možno tej by som uverila. Teraz, keď už je všetko inak, mi napadá jediné, čo sa dá multimamám na pokraji vyčerpania hovoriť: „Veľmi vám držím palce, ste skvelá a úžasne to zvládate, držte sa". Ak také mamy poznáte, povedzte im to občas...
