Keď je pekne, občas si cez tepláky dá krátku sukničku, alebo to je možno len omotaná šatka. V zime nosil chlpatý kožuštek. A niekedy sa namaľuje, najmä ústa. Figúrka, nemožno ho prehliadnuť. Trochu komický, rozhodne zvláštny. Som rada, že hoci je taký veľmi iný, nikdy som nikoho nevidela, že sa by sa mu posmieval, robil mu zle.
Chodí s veľkou palicou a nabodáva na ňu papieriky z trávnika. Upratuje nám mesto. Vytrvalo, každý deň. Máva na ľudí, prihovorí sa im. Ale ja som s ním hovoriť nikdy nedokázala. Nerozumiem jeho huhlaniu, tak mu zvyknem len kývnuť alebo pozdraviť. Vraj to bol kedysi normálny chlap. Nešťastne sa zaľúbil, ochorel a keď sa potom objavil, už bol takýto, čudný. Jedna z legiend, ktoré o ňom kolujú. Možno to bolo úplne inak. Od neho sa to nedozviem.
Vždy, keď ho vidím, usmieva sa. Aj v tej kose januárovej, keď v zmrazkoch pri krajnici vyhrabával neporiadok, aj vtedy bol usmiaty. Ktovie, ako preňho vyzerá svet. A čo mu robí dobrú náladu. Ale keď ráno vychádzam z veľkej zákruty pri stanici, už ho očami hľadám na trávniku naľavo. Zamávame si, on vycerí zuby, a ja si poviem - svet je zvláštne miesto. Ale za ten úprimný úsmev mu každé sama sa usmievajúc potichu zaďakujem.
