Celý byt je tmavý a tichý. Zo spálne kráča vysoká postava, za ruku drží maličkú. Matúško pod pazuchou s tygríkom poslušne čaká na liek. „Kam si ľahneme? Ideš do svojej postieľky či k nám?" „Tu, maminka, ostaneme", ukazuje na gauč v obývačke. Zažínam malú lampičku, sadám si a Matúško sa ukladá tak, že pol telom leží na mojich nohách. Oboch nás prikryjem dekou. O chvíľu iste teplota ustúpi, verím. Hlavička hicuje, och, chlapček, trápiš sa. Vzdychá zhlboka a občas zastoná. Po pol hodine zhasínam. Do tmavého bytu dopadá svetlo mesta spoza okien. Vidím, že Matúško tuho stíska oči, vyčerpaný, ale spánok neprichádza. Rukou sa mu podchvíľou jemne dotýkam čela a ručičiek. Detské telíčko úplne odovzdané, uvoľnené. Maximálna dôvera. Potrebujem ťa - hovorí bez slov. Ešte nemôžem zaspať, prichádzajú len mikrospánky. V noci je všetko intenzívnejšie. Vzdychy znejú nahlas, teplo je horúce, hrudníček sa dvíha ako kováčske mechy. Neviem pomôcť, ale viem byť blízko. Aké je byť mama? Presne takéto. Unavená ako hrom, snažím sa nemyslieť, aké hrozné bude ráno. Ale teraz je dôležité tu byť, preňho. A, už je lepšie. Na displeji tri v noci. Zaspal.
Líham si vedľa, teraz musím aj ja spať rýchlo. Zajtra lekárka, zavolať do škôlky, že nepríde, uvidíme, čo to je... Hádam nič vážne, možno len viróza, veď nekašle ani mandle nemá zväčšené... Na ďalšie myšlienky už nevydá. Tma a ťažké detské oddychovanie.
Zajtra len my dvaja budeme vedieť, že noc nebola ako ostatné.
A len ja budem vedieť, prečo sa mi bude chcieť plakať od vďačnosti keď mu horúčka ustúpi, príde ma objať a dá mi veľkú pusu. „Dobré ráno, Matúško", poviem. „Ľúbim ťa."
