S podobným tlačeno-písaným písmom som sa po prvý raz stretla v Amerike a prišlo mi dosť neúhľadné. Lebo u nás, aj keď niekto nepísal úplne čitateľne, predsa len tie naklonené riadky plné previazaných slov s kvačkou sem a bodkou tam mi pripadali obvykle pekné.
U nás na Slovensku sa zatiaľ podobná reforma nechystá. Aspoň nie ústredne v školách. A tak neprídem o to, že budem stáť nad svojimi malými a tŕpnuť, aby pekne vyoblúčikovali to ťažké veľké Z, odlíšili ho od L a pekne zvládli aj K. (Ja osobne som najviac zo všetkých písmeniek v detstve milovala malé písané l, to bolo najľahšie.) Takéto písanie je pre mňa synonymom prváčika a celkom sa na to teším.
Malí majú štyri roky, ale o písmená sa už začínajú zaujímať. Je to len pár dní, čo som neveriacky sledovala manžela s deťmi pri notebooku. „Tatinko a toto je aké písmenko? A toto aké?" Manžel vzápätí deťom napísal každému jeho meno na papierik a začali sa hrať sa tak, že hľadali písmenká. Stláčali ich a písali tak svoje meno na obrazovku. A pri menách neskončili. Písali o chvíľu celé slovíčka a ako každá iná hra, aj táto ich dosť chytila.
Keď som ja bola malá, mama ma učila písmenká z krásneho modrého šlabikára. Kdeže dnes knižka! QWERTY klávesnica, to je dnes šlabikár! Nuž, aj knižočky s písmenkami doma máme, aj si z nich občas s deťmi čítam a spolu rozoberáme obrázky. Ale obávam sa, že manželov systém ich chytil viac. Čo už. Pokrok nezastavíš.
Takže časom možno - ani písané vlnky, ani šlabikáre na zoznamovanie sa s hláskami. Hm. Možno raz budem ukazovať písané písmo svojim vnúčatám tak, ako mne kedysi prababička švabach...
