Dedko ich ostych rešpektoval. Až - do poslednej návštevy. Radi spievajú? Páči sa im hudba? Bingo! „A toto je čo? Kto uhádne, dostane cukrík!" Sadá si ku klavíru a vybrnkáva Kohútik jarabý. Deti nevedia, trochu našepkám. „A toto?" Dedko dáva Kukulienku, Po valašsky od zeme, Maličká som. Malí sa rehocú, zábrany ostali v inej galaxii. Tešia sa - a nie z cukríkov. Z toho, ako si s dedkom môžu zanôtiť. Spievajú nahlas. Všetci, dedko sa snaží ladiť s nimi. Zabávajú sa a úplne zabudnú na zvyšok sveta. Pospomínajú všetky možné pesničky, hodnú chvíľu počuť len klavír a etudy pre tri hlasy.
Ja sama som zažila tiež len jedného dedka. Aj toho som vídala málo. Mal pre nás vždy poruke soletky a v zásuvkách kopu mincí na červenom zamate. Nepočul, o to srdečnejšie nás stískal. Mal rád syr maratón s hríbmi, strapačky a salvarotku, jeho pohár bol vždy pokrytý bielymi stopami po kvapôčkach.
Dedko by nemal byť neznámy pán. Náš už nebude. Bude to Dedko s hudobnými hádankami. Najmenšie veci niekedy spravia zázraky. Tento most cez priepasť obáv a hanblivosti postavil dobrý nápad a pár brnknutí na biele a čierne klapky.
