Čo nerozdelilo nešťastie ani kríza, dokázala mladá žena.Brat sa zaľúbil. A sestra sa s dievčinou nevedela zmieriť.Nepripadala jej dosť dobrá, múdra, sympatická, šikovná, starostlivá... Ale bratsi postavil hlavu a na priek zvyšku rodiny sa so svojou láskou oženil. V krátkomčase sa bratovi aj sestre narobili deti, dievča a chlapec. Bývali len párulíc od seba. No aj tak sa deti dlho nepoznali. Desať rokov trvalo, kým sasestra zmierila s tým, koho si jej brat vybral za životnú partnerku. Desaťrokov trval hnev na jeho vzburu. Dlho hľadala silu urobiť prvý kroka vrátiť ho aj s jeho novou rodinou do svojho života. Nakoniec to obajaurobili.
A odvtedy zas nebolo bližších ľudí. Zrelí dospelí,s podobnými starosťami s deťmi a rovnakou starosťouo starnúcu mamu. Stále s tými istými záľubami a množstvomspoločných radostí a spomienok. Obaja radi rozprávali – ale o mnohýchveciach nemuseli. Vedeli vytušiť, kedy je jednému zle a potrebuje pomoc,aj keď sa chce podeliť o radosť. Veľa večerov strávili spolu pri poháriku,kartách, starých platniach, filmoch.
Ona oslávila sedemdesiatdva rokov, keď ochorela. Krátko nato ochorel aj on. Každý ležal v inej nemocnici. Pri našich návštevách sana seba navzájom pýtali. Akoby vedeli vycítiť, keď sa jednému uľavilo.O tom, keď im bolo horšie, sme im nehovorili. Prvý umrel on. Nádor hopremohol po pol roku. Jej sme to nepovedali, nebola už na tom najlepšie. Odišlas podobnou diagnózou o pár mesiacov neskôr. Posledné návštevy boli strašneboľavé. Nie vždy s nami vládala hovoriť. No boli chvíľky, keď sme spoluspomínali a rozprávali o peknom. „Vieš, kedy mi bolo najťažšie?“,spýtala sa ma raz. „ Tých desať rokov, keď som nemala brata. Teraz mi je zle, ale keď si spomeniem, boli to mojenajhoršie roky. A najsmutnejšie je, že odlúčenie bolo také strašne hlúpea zbytočné... a už to nikdy nebudem vedieť napraviť. Nikdy neurob takúhlúposť. Stratiť blízkeho človeka je vždy strašné, stratiť ho pre svoju vlastnúčudnú hrdosť , to je príšerné.“
