Naša Julinka sa dohojdala a na jej miesto sa snažil vyštverať Matúško. Nešikovne. Spadol tiež. „Híííí...", ozvala sa babička dievčatka. Asi som sa na ňu pozrela škaredo, ale len chvíľu, okamžite som sa sklonila k malému. „To je ale hojda jedna!" Fú, Matúško, takto spadnúť? Teda!" A oprašujúc malému nohavice, začala som sa smiať. Matúš sa pripojil, aj k smiechu, aj k prášeniu. O minútu sa už hojdal, zatiaľ čo dievčatko vedľa stále fňukalo.
Takto to býva vo väčšine podobných prípadov. A toto nás naučili naše deti. Neprišlo to samozrejme. Všetko sa vyvíja. Kým sme prišli na to, že ľutovanie netreba, aj my sme sa báli a híkali. Dnes už vieme, čo bolí a čo bolí „akože". Vieme, keď treba poľutovať a kedy sa radšej spolu zasmiať. Keď je veľmi zle, nechávame slzičky tiecť a otvoríme náruč. Na dôvažok priložíme zopár buchnátov na ten škaredý stôl, ktorý stál v ceste, na tie zlé dvere, ktoré skoro privreli prst alebo škaredý kameň, ktorý dieťa potkol. A to v kombinácii s „hojivým čarovným" farebným leukoplastom zvyčajne stačí.
Detské boľačky môžu byť nakoniec aj príjemné. Odreté kolená nám pripomenú tú skvelú bicyklovačku, modrina na hlave popoludnie s preliezačkami, jazvička na čele bazén. Napriek zákazom až popálená ruka naučila, že netreba chytať piecku a podráždený jazyk a nos zas, že čierne korenie sa nehodí na fúkanie. Učia sa deti, učíme my. A tak skoro sa to asi neskončí :)
