A včera som videla asi ich najväčší strach.
Banalita, nákup. K obchodu je kúsok, po ceste sme zbierali pierka a gaštany. Prišli sme k supermarketu a pri dverách bol uviazaný známy malý psík. „Nechoďte blízko, môžete sa len pozerať," povedala som. Vidiac, že poslúchli som sa otočila a šla po košík. Nič som nevravela - a mala som. O minútu som bola späť. Julka stála, usedavo plakala, Matúško bezradne vedľa nej. Zľakla som sa, či na nich pes predsa len nevybehol, nedajbože niečo horšie. Kľakla som si: „Julinka, čo sa deje, bolí ťa niečo?" „Maminka! Maminka!" Dieťa ma začalo objímať a stískať, ako by ma týždeň nevidelo. A druhé tiež, takmer ma zvalili. „Mojka, veď som nám bola len vziať košík." „Tak veľmi som sa bála! Naľakala som sa, že si nás nechala tu. Len tak. Že si odišla bez nás," vzlykala malá prerývano a stále ma nepúšťala. Tak som ich upokojila, vyobjímala a naložila do košíka. Počas nákupu ma Julka držala za ruku. Aby cítila, že som ich neopustila, že som tu.
Neviem, kde to malí vzali. Nikdy ich nenechávame samých. Aj tak v ich hlavičkách vyrástol strach. Mal obrovské oči zaliate slzami a bol poriadne naozajstný. Už ho nepodcením. A budem sa snažiť ho k malým nepúšťať.
