Všimli ste si, ako často sa klame v rozprávkach? Klamal poľovník, že zabil Snehulienku a pritom ju pustil do lesa. Klamal aj Janíčko, keď zlej Ježibabe podstrčil namiesto vypaseného pršteka kúsok paličky a zachránil sa tak. A ani Popoluška nepovedala pravdu, že bola na bále - prišlo sa na to po vyskúšaní črievičky. Tieto klamstvá sú však akože ok. A podobných príkladov je kopa. No, ale klamal aj vlk, keď sa chcel dostať ku kozliatkam a aj ten, čo Karkulke zožral babičku. A tí boli zlí. Ako tomu má malá detská hlavička rozumieť? Ako má vedieť, kedy je klamanie v poriadku a kedy už nie? To, že lži sú zlé, im rodičia rozprávajú odkedy tomu sú schopní rozumieť. Sme radi, keď naši malí neklamú.
„Maminka, ona teraz klame, však? Ona mu tie vlasy šklbe naschvál, aby ich dala tomu Plavčíkovi, čo po ne prišiel." „No, áno, klame. Dá mu tie vlasy a Plavčík potom pomôže iným." Rozprávka je pekne zdramatizovaná, drobec už ďalej počúva a prestáva rozoberať otázky morálky a lží. Vďakabohu. Nie je to jednoduché. Dopočúva a vtedy si spomenie - a ja mám čas si premyslieť, ako vysvetliť ako je to s dobrom a zlom a to, že aj klamanie môže byť niekedy dôležité.
Koniec koncov, ani my dospelí často nevieme, či povedať pravdu alebo radšej klamať. Napríklad o ťažkej diagnóze. Alebo strate blízkeho. O vlastnej bolesti či keď nechceme ublížiť iným, o niečom, za čo sa hanbíme. „Radšej krutá pravda ako milosrdná lož" - tak ma to učila mama. No, neviem. Neviem. Ja to zatiaľ malým nehovorím. Sama si rozhodne nie som v každej situácii celkom istá.
