No, nemám čo skrývať, pokojne napíšem, že nič a nič a nič. Ale nechcem si predstaviť, čo by som tak v stručnosti uviedla, keby áno. Medzitým „Julinka, ešte si odlož papučky, Matúško, áno, tento gormit je superrýchly, vydržte ešte chvíľku". Občas do šatne príde iný rodič a chápavo sa usmeje - „aha, píšete, my sme už včera".
Vypĺňam ďalej odpovede na otázky o záujmoch dieťaťa a pri akej činnosti vydrží najdlhšie. Deti zamestnám, nech samé odpovedajú. „Napíš tam, maminka, že jazdím na koníkoch a starám sa o plyšákov. A na kreslenie nezabudni." Sklony k ľaváctvu, stav sluchu a zraku. A - zas zbystrím - ako dieťa trestáte a chválite, čo je účinné? Ako sa znáša so súrodencami? A konečne posledné - čo predpokladáte, že by mu v škole mohlo robiť problémy? Dopíšem, podpíšem, chytím druhý hárok pre druhé dieťa a všetko od začiatku ešte raz. Uf. Po štvrťhodine sú dotazníky vyplnené. Ešte ich trochu začudovane otáčam v rukách.
Vstávali sme o pol siedmej. Dnes sme mali byť v škôlke skôr. Prišli sme teda pred štvrť na osem. Testy školskej zrelosti budú, pripomínali nám učiteľky každý deň. Tieto dotazníky k nim patria, preto mi ich ráno dali. „Treba vypísať, tak nám kázali, maminka", pokrčila plecami učiteľka keď mi ich podávala, „všetci vypísali, neviem viac." Odovzdám ich tete Anikö, vybozkávam zbojníkov a zakývam, teším sa na vás poobede, všetko mi poviete, na čo sa vás pýtali.
Až keď sedím v aute začína sa mi všetko rozležiavať v hlave. To teda boli otázky! Také sa ma ešte nikto nepýtal. Hm... A nikto na tom dotazníku ani nepísal, na aký účel presne je. Zrejme ich bude čítať psychologička. Ktorú som nikdy predtým nevidela... Alebo aj niekto iný? Mám čudný pocit. A cítim sa ako niečo medzi sliepkou a stádovou ovcou. Tak, hádam je to posledný raz, čo som v súvislosti s našou budúcou školskou dochádzkou totálne v rozpakoch a rozčarovaná.
