Volám. Milý chlapík na infolinke. Ale volám zle. Presmeruje ma. „Napíšte žiadosť o spárovanie - teda priradenie platby k vášmu účtu. Priložte kópiu výpisu, skúsime s tým niečo spraviť. Áno, stačí to mailom." Sadám k počítaču, ktorý ma pred chvíľou tak podlo zradil (samozrejme za to mohol on, nie moja nepozornosť). „Dobry den, urobila som chybu pri plateni poistneho - a ziadam o spravne sparovanie mojej platby..." Píšem a len tak poloverím, že sa zadarí. Odpoveď prichádza o pol hodiny. „Platbu s týmto dátumom úhrady budeme evidovať v priebehu budúceho týždňa. Akonáhle nabehne na účet ZP - platbu priradím na uvedený VS a správne obdobie. Budem Vás informovať o výsledku." Aha. Tak aspoň som to napísala niekomu, kto koná. Uvidíme... O dva dni, ani nie o pol ôsmej ráno (a že vraj majú úradníci neskorú pracovnú dobu) prichádza odpoveď: „Tak ako som sľúbila, dovoľte mi prosím Vás informovať - evidujeme vašu platbu. Zidentifikovala som ju a priradila na vaše rodné číslo." Hotovo. Aké ľahké. Odľahlo mi. Odpisujem a ďakujem. Aj na to príde odpoveď: „Aj som rada, keď sa dá tak to spravíme aj bez zbytočných vecí okolo toho. Nie vždy je to možné."
Tak, milé dámy z referátu platieb poistného zdravotnej poisťovne Dôvera, a vlastne celé vedenie spomínanej poisťovne: ĎAKUJEM! Ďakujem, že ste napravili moju chybu, nenechali peniaze zmiznúť niekde v systéme, ušetrili ma lietania po úradoch a poštách, pomohli mi.
Nie je to po prvý raz, čo píšem spokojná s úradmi a hovorím o tom, že je dobré, že fungujú. A pomáhajú. Nerobím to len preto, že som naozaj vďačná. Ale aj preto, že si myslím, že častejšie úradom nadávame, ako ich chválime. A už vôbec im nezvykneme poďakovať. A - oni si to naozaj niekedy zaslúžia.
