„A mami, vieš, čo povedala minule Esterka?" Nie, neviem, a teraz ani nepotrebujem vedieť, povieš mi neskôr, prosím, jedz. Malá si dôkladne mieša omáčku dokopy so zemiakovou kašou. „No, a v tej rozprávke o škaredom kačiatku..." Ani toto nepotrebujem počuť, jedz, prosím. Zmes putuje z jednej strany taniera na druhú. Už to musí byť skoro studené... Haló, do pusy, to nie je hračka. „No, a keď dojem, môžem niečo sladké? Uvidíme. „Môžem?" To by si najprv musela dojesť. „O oh..." Vlasy v omáčke, pekne. Utrieme, z taniera zatiaľ ubudla asi štvrtina. Malá sa uprene zadíva dole kamsi na plastovú podložku s Mackom Pu, posunie sa doprava, doľava, zas doprava, doľava. Hm... Čo tam vidíš? „Niečo zelené", informuje ma tajomne. To je odraz z tvojho zeleného svetríka. „Obraz", povie ohromene. Odraz, nie obraz. „A to je skoro také isté slovíčko." Hej, skoro také isté. Ale aha, tu je jedlo. „A maminka, ešte je veľa takých podobných slovíčok?"...
Niekomu obed trvá päť minút. Niekomu ten istý obed aj pol hodiny. Neznášala som, keď ma naši nútili dojedať, čo mi nechutilo. Toto našťastie nie je ten prípad. Nie je problém v chuti. Ale v pozornosti akvarijnej rybičky. Skoro každé spoločné jedlo je pre mňa exkurziou do zvláštneho detského sveta. Takého širokého a takého plného zaujímavých vecí, že nejaké jedlo je v ňom len zbytočným a neprístojne dlhým zdržaním :)
