Pozerám na nich tak trochu s odporom. A začudovaním - kto za TOTO môže platiť a prečo...? Nuž ale, kým je dopyt, asi je ponuka, odpoviem si vždy a veľmi sa nad tým ďalej nezamýšľam. A je mi ich ľúto. S dvoma som sa kedysi pokúšala nahrať rozhovor a bolo to čisté zúfalstvo - v očiach strach a neschopné sformulovať vetu. Jednu som dokonca poznala. Mala strašného priateľa, ktorý ju „pásol", raňajkovala kolu a fet, väčšinu dňa sa snažila zohnať ďalší a keď otehotnela, stratila sa a už sa pri ceste neobjavila.
Tým, že okolo nich stále jazdím, ich beriem ako súčasť trasy.
Až včera a predvčerom sa stali dve situácie, ktoré môj pohľad trochu zmenili.
Najprv popoludní, čakajúc na červenej, kúsok od môjho auta stála jedna a naozajstne sa bozkávala s mladým mužom. A nie sekundu, ani dve. Objímali sa, túlili k sebe - a keby boli na inom mieste a inak oblečení, vyzerali by ako každá iná zaľúbená dvojica. A včera, zas na tom istom mieste - sa ďalšia dvojica viedla za ruky. Neboli to náhodní okoloidúci, ona na tej krajnici stojí pravidelne. A on jej tuho držal ruku a viedol si ju ochranársky niekam netuším kam. Nie preto, aby nafetovaná nespadla alebo jej neublížilo nejaké auto. Skutočne ako niekoho, koho má rád. Obaja sa na seba fakt šťastne a skoro bezstarostne usmievali.
Nie sú mi tie dievčiny pri ceste sympatické. Nepáčia sa mi, mám z trochu husaciu kožu, neteším sa na deň, keď sa na ne opýtajú deti. Ale včera a predvčerom, keď som tak tie dve videla, napadlo mi - dievčatá, vážne a úprimne vám držím palce a veľmi želám: nech je to aspoň na chvíľu NAOZAJ.
