Na veľkej mahagónovej ploche rozhodila látku a párkrát prešla okolo nej. Potom siahla do ozdobnej škatule od luxusnej bonboniéry a vytiahla strihy. Vybrala ten správny a siahla po zápisníčku s mierami. Siahla do maličkej plechovky od krému na ruky plnej špendlíkov po modrú alebo ružovú krajčírsku kriedu. Strih položila na látku a začala kresliť pre mňa neuveriteľný tetris. Ani centimeter tkaniny nevyšiel nazmar. Prekladala papier, skúšala a obťahovala. Potom vzala obrovské ostré nožnice. Nič iné sa nimi strihať nesmelo. Skoro som nedýchala. Chrust. Chrust. Zvuk strihania látky ma vždy fascinoval. Aj odvaha - urobiť ten krok, ktorý sa už nedá vrátiť. Babička strihala, potrebné diely k sebe prišpendlila, na niektorých si kriedou robila značky. Bol to koncert pre dve ruky a látku. Nastrihané kúsky zložila do vyrovnanej igelitky. Vtedy ešte plastové tašky neboli všade, na šitie ich mala starostlivo odložené.
Všetko odložila na dosku stroja. Vždy tam ležala len látka k šatám, ktoré práve šila. A začal sa druhý part. Zošpendliť. Nanečisto zošiť kontrastnou niťou. Prvá skúška na človeku, pre ktorého to malo byť. Došpendliť detaily. „Píchla jsem tě? To se budeš líbit." Šila s rezervou -keby sa náhodou na dámu prilepilo kilo - dve, aby bolo čo povoliť. „Opatrně přes hlavu, tak, prima." A ďalšie dejstvo. Do stroja pripraviť namotané nite v presných odtieňoch. Zošiť. Zaentlovať. Čo treba zoštepovať a iné ručne došiť alebo vyšiť. Medzitým ďalšie skúšky. Aj tú najjednoduchšiu blúzku šila precízne a na viackrát. Po skončení ešte pozbierala zvyšky látky a odložila ich, čo keby bolo treba časom niečo opraviť.
Po dokončení som veľakrát pomáhala babičke vyťahovať z hotových šiat nite prvého šitia. Presne som sa naučila, kde potiahnuť, aby sa vypáralo čo najviac naraz. Toľko práce, toľko opakovaných a na pohľad zbytočných úkonov, myslela som si. Ale potom som si obliekla, čo vyšlo spod stroja poháňaného jej rytmickým šliapaním. Dokonale padnúce. Krásne. Plné drobných detailov - záševkov, pútok, vystužených výšiviek, spevnení okrajov.
Bola to práve tá práca. Práve tie opakovania a neustále dolaďovania, ktoré robili jej oblečenie výnimočným. Nedokončenú vec by nedala z rúk. Nikdy ma nepoúčala. Nemusela. Len som pri nej sedávala a pozerala sa. A počas tých hodín som pochopila význam vety - aj keď robíš tú najnepatrnejšiu vec na svete, rob ju najlepšie, ako vieš.
