O takýchto veciach sa nahlas často nehovorí. Po piatom pive, možno. Alebo len medzi najlepšími, ale naozaj najlepšími priateľmi. Ale - zjavne to tak nemáme nastavené všetci...
Stála som vedľa dievčiny, čakanie vypĺňala hlasným kvákaním do telefónu. O pomerne intímnych záležitostiach. Neviem, kto bol na opačnom konci. Partner nie, o ňom bola reč. Okrem nej som pred úradom stála len ja. Čakala som, kým otvoria. Mladá zrejme jedny uši navyše brala ako žiadne. A išla.
Že prišiel zas opitý. A hlučný. Keď chcela, aby stíchol, hučal ešte viac. Nie, nevykopne ho, kde by sama vzala na byt. Ale však on zas dnes už príde v pohode, nepije tak často. No hej, ale keď on vlastne neni inak taký kokot. Nedá mu kopačky, veď ju nebije. A okrem toho, potom ešte aj ... to...
Fakt som to nechcela počúvať. Keby sa tak dali zatvoriť uši...
Pocit trápnosti sa skončil oslobodzujúcim cvaknutím v zámke úradných dverí.
Po pár minútach mi došlo, prečo sa to celé možno stalo. Aby som si uvedomila, aký je medzi nami dvoma najväčší rozdiel.
Nepotrebujem chlapa, aby ma len pomiloval. Potrebujem ho, aby ma miloval.
