Na konci za dedinou na malej hrádzi zaparkovaný rad áut naznačil, že sme dobre. Pri bránke poľa rozdávala košíky usmiata blondína. „Tam vzadu choďte, tam je šéf, ukáže vám." Prekračovali sme jednu hriadku za druhou, šéf sa dal jasne rozoznať. Rozhadzoval rukami a odovzdával príchodzích podšéfovi. Dlhovlasý opálený chlapík nás odviedol na miesto. „Toto je vaša hriadka." Začínala sa burinou, tú časť si vzal tato. Na pretrhanom úseku som s deťmi ostala ja. Len červené zbierajte, nehádžte ich, tieto sú prezreté, tie tu necháme, áno, Matúško, táto je naozaj krásna... Dobrých päť kíl sme mali ani nie za pol hodiny.
Ruky trochu poškriabané a od slnka chytený zátylok. Jahody voňali a len sa tak z prepravky smiali.
Na obed sme ich mali s cukrom a šľahačkou. Na olovrant koktejl a jahodový koláč s posýpkou. Večer som urobila jahodovo-tvarohovú zmrzlinu a ostalo aj na mafiny na druhý deň a asi kilo aj na zamrazenie, dobre padnú neskôr. Minuli sa všetky.
Nemusí deťom všetko padnúť rovno pod nos, dobre to ten môj muž vymyslel. To, čo sa končí šľahačkovou špičkou nosa a červenými kútikmi úst, sa začína v spare na kolenách, sklonení až dole k zemi.
My sme polhodine misiu uzavreli. Domáci cez víkend odstrihli len malý kúsok jahodového metra. „My tu teraz celý mesiac budeme", vzdychla si pani pri vážení a obzrela sa po obrovskom poli. Čo nevyzbierajú ľudia, musia oni. A tak to bude teraz každý deň, od rána do večera. Niečo zjedia, čo to popredajú, pani možno po nociach bude aj zavárať a variť džem. Farmársky chlebík sa nemení. A nie je vôbec ľahký. Ale myslím si, že farmárka bude ďalej žartovať so zberačmi a šéf aj podšéf budú stále trpezlivo a s úsmevom usmerňovať deti na poli. Klobúk dole.
Určite sa k nim túto sezónu po skvelé jahody ešte vrátime.
