Sojka v pyžame, labužnícky sa preťahujúca na gauči: „Musíme dnes na omšu?“ „Môžeme sa ešte chvíľu hrať?“, zbojník so svetielkujúcou hračkou v rukách. A láskavá, no jasná odpoveď ich otca: „Je prvý sviatok vianočný. Je sviatok. Oblečte sa, ideme. Je čas sa poďakovať za to všetko.“ Rozpriahne sa a ukáže na kopu pod stromčekom. Nechali sme tam včera rozbalené darčeky, nech sa nimi ešte chvíľu tešíme pokope. Som tu s tou kopou teraz sama. A je to zvláštne.
Prichádzajú ďalšie vety, zo včerajšieho večera. „Uch! To je tak veľa!“ „To je od všetkých, ktorí vás majú radi.“ „My máme najlepšiu rodinu na svete!“ „Ďakujeme!“ „Začala som kresliť a aj Matúš začal a po chvíli sme zistili, že kreslíme to isté - nás všetkých pri stromčeku.“
Kým sme Vianoce slávili len dvaja, slávnostný nádych Štedrého večera sme si možno viac predstavovali, než naozaj prežívali. S deťmi sú sviatky nevšedné. Tento rok prvý raz bez príbehu darujúceho Ježiška. Prišlo mi včera veľa želaní. Mailom, esemeskami. S tými najdôležitejšími sme si zatelefonovali. Všetkých sme pod stromčekom spomenuli. Všetkých z rodiny a priateľov, na ktorých sme mysleli a ktorí mysleli na nás. Toľko mien, toľko ľudí.
Je prvý sviatok vianočný. Je čas sa poďakovať... Ja neďakujem v kostole a nie za darčeky. Ďakujem za šťastie mať ľudí, ktorých môžeme ľúbiť. Aj keď sú ďaleko. A ďakujem aj za čas a pokoj, ktoré pomáhajú myslieť na nich všetkých.
Ďakujem je jednoduché slovo. Ale nielen dnes, asi to najdôležitejšie.
