Kamienky

A tak sme vymysleli kamienky. Obaja mi našli jeden - primerane veľký, aby sa nestratil, ale zas tak, aby som ho uniesla. Julinkin bol úplne žeravý, keď ho dvíhala zo záhradky pred našimi dverami. Obidva spolu sa mi vojdú do dlane. Keď ju zavriem, cítim biele chladné steny a tie sa rýchlo zohrejú. Dva kusy kremeňa, jeden svetlejší od druhého. Od mojich drobcov. Vždy si ich dám do kabelky tak, aby som ich nevytrúsila. Po ceste ich vyložím a dám na kraj skrine. Tam čakajú na svoj ďalší výlet. Sprevádzajú ma na cestách, ako by s nimi boli aj moji malí zbojníci.

„A máš kamienky, maminka?", odchádzam a malí sa ma pýtajú vo dverách. Mám, jasné. Balím ich ako prvé. A celý čas, kým som preč, mi pripomínajú - že najdôležitejšie je vrátiť sa späť.