„Maminka, a nie je Ježiškovi v tej sukničke zima?", pýta sa Julka. Síce šepká skoro do ucha, ale tak detsky dôkladne, že to počuť ešte tri rady za našou lavicou. Omša už trvá pol hodiny, malá sa začína trochu nudiť. Hm. Zle je. „Nie Julinka, nie je mu zima, on žil v krajine, kde bolo teplo. A teraz počúvaj, porozprávame sa potom. Tu sa nerozpráva." Pochopila, zdá sa. No iba časť s oblečením, tú s nerozprávaním bohužiaľ ne. O minútu ma znovu ťahá za ucho a zas rovnako nahlas šepká: „Maminka, a prečo je Ježiško na tých obrázkoch holý?" Snažím sa jej zakryť pusu. Čo počuli ostatní? Nesmejú sa? Nepohoršujú? Uf. Chvalabohu, sledujú kňaza. Káže o politike. „Julinka, nie je holý, veď má takú zásterku. Bolo mu teplo. A nemal peniažky. Teraz sa nerozprávame, doma ti poviem. Počúvaj, prosím. Tichučko." Už som ostražitá, nuda očividne pokračuje. Dieťa prštekom obkresľuje kvetinky na poduške na lavici. A rovno odtiaľ do tretice nevinne vypáli: „ Maminka? A Ježiško mal pišáčik alebo šušulku?" Obleje ma pot.
„Maminka, potrebujem piškať!", ozve sa odvedľa. Matúško, ty môj záchranca! „Aj ja, aj ja potrebujem!", pridá sa okamžite aj krpatá. Ľudia v radoch okolo nás už kňaza nevnímajú, rušia ich zmätky v našej lavici. Je mi to jedno. Vyslobodzujúca príroda, úžasné, v poslednej chvíli!
Do konca omše sa túlame po vonku. Obdivujeme nádheru červených šípok a usilovnosť mravcov. Skrývame sa okolo latrínky a naháňame pri stromoch. „Maminka, a nebude sa ujo farár hnevať?" Nebude, zlatko, nebude, verím. Božiu krásu sveta sme predsa vnímali. Len trochu detsky prijateľnejším spôsobom :)
