A povinnosti. Síce príjemné, ale s pokojom na lôžku, ktorý kázal lekár, nemajú nič spoločné.
Tak chodím po svete bez hlasu. Dlhá snaha o rozprávanie bolí, tak sa snažím nehovoriť. Ja, ktorá má zvyčajne ku všetkému nejaký komentár, spomienku, pripomienku, opačný názor. Bolesť je ale hnusná, tak nehovorím. Zvládam. A - počúvam.
Počúvam priateľov. Aj celkom cudzích ľudí. Ich hlasy, melódie. Počúvam slová, ktoré nechcú byť povedané, slová, ktoré nevedia vyjadriť city, aj také povedané len tak - aby sa nepovedalo. Mne slová ostávajú uväznené v hlave. A nie je im tam zle. Pozorujem, vnímam.
A teším sa z ticha. Lebo hovoriť je fajn. Ako inak sa dozviem veci? Ale hovoriť len preto, aby nebolo ticho, je trápenie. Hovoriť spolu a rozumieť si je trochu umenie. Oveľa krajšie je vedieť spolu mlčať.
Je toho viac, o čom by som chcela rozprávať. Ale som vďačná chorobe. Že mi pomáha byť vo svete vlastného ticha a dotýkať sa hlasných svetov iných. Je to poznanie. A nový rozmer, ktorý ma veľa učí. O druhých, ale veľa aj o mne samej.
