Plávala som skoro ráno v bazéne plnom studenej vody, takmer jediná. Vlny zrkadlili slnko a robili zvláštne úkazy. Sloboda. Málokedy takú zažívam. Bolo mi ako v nebi. Doplávala som k brehu, za pár minút zbalila veci a o chvíľu sedela v aute smer sanatórium.
Do budovy som vošla bez klopania. Môže sem ktokoľvek, kedy len chce. Potešiť starých chorých ľudí vnútri, na to nikdy nie je nesprávny čas. Vybehla som na druhé poschodie, zamierila k známym dverám na pravej strane. Zrazu som sa zháčila. Na štítku pri nich chýbalo jej meno. Asi ju premiestnili, napadlo mi. A tak som zbehla o poschodie nižšie do kancelárie. „Prosím vás, pani Č.? Asi ste ju sťahovali, už nie je na izbe, kde bývala." „Pani Č. dnes ráno umrela."
Ďalších niekoľko sekúnd som nič nepočula. Len tie slová sa ozývali v hlave stále dookola. Hučali, búchali, snažili sa dobiť dnu - k pochopeniu. Umrela. Umrela. Už som ju nestihla. Možno ticho odišla práve v tom momente, keď som si ja s takým pôžitkom uvedomovala, ako mi je dobre.
„Tak teda, dovidenia..." Nohy ma roboticky zaviedli späť k autu. Sadla som si dnu a napísala esemesku. Jej vnukovi, môjmu bývalému priateľovi. Rozišli sme sa už pred rokom, ale ju som navštevovať neprestala. Prečo by som mala - pár spolu skončil, ale my dve sme sa neprestali mať rady. Písala som do telefónu, ako mi je ľúto, že ma to bolí a tiež kvôli nemu, lebo viem, ako ju ľúbil. A cez slzy som nevidela na displej.
Bol deň ako ten dnešný. Slnko od rána hreje. Ani neviem, prečo mi odrazu prišlo smutno za všetkými, ktorých som náhle stratila. Možno preto, že rovnako ako v ten deň si aj dnes uvedomujem, ako veľmi a pekne žijem.
