No, pozerám na obrázok, poňala to veľkoformátovo... Nevadí, aj tak to viac ako dva dni nevydrží. Po víkende pôjdem do práce už s čistým plecom.
Veľký červený kvet sa cez noc zmenil na jemnú šmuhu na perine. Ostatné sa nejako vsiaklo alebo zmylo. Až na malú nalepenú kvetinu. Aj v pondelok bola ako nová. „To máš kerku alebo nalepené?“, opýtal sa ma v utorok priateľ. Ani stredajší bicykel ju nezotrel, ani štvrtkový beh. Síce už jemne ošúchaná, ale na zadnej strane ramena ju prekvapivo stále chvíľami jemne cítim. Neberiem na ňu žiadne ohľady, nevyhýbam sa jej pri umývaní. Ale akoby sa rozhodla, že si ten týždeň na malú výtvarníčku počká.
Bolo to zaujímavých sedem dní. Slobodných, s veľmi úsporným varením a bez nákupov. Plných pomalých rán, dní bez upratovania, naháňania, upozorňovania. Bez tlaku času a domácich povinností. S dlhými večermi a dobrým vínom. Dobre nám padol. Hej, hovorili sme aj o deťoch. Ostali s nami ako tá nalepená kvetinová kerka. „Ahojte, tu sú vaše deti,“ akoby nám od nich odkazovala. „Ale nenechajte sa obmedzovať, keď nemusíte. Sme tu, vždy už budeme. A vieme, že aj vy pre nás. Ale to neznamená, že nám musíte podriadiť naozaj každý jeden deň v roku.“
