Sedeli sme nad Ubongom a maškrtili z dvoch misiek. „Mami? Koľko chrumiek si myslíš, že zješ naraz?“ To je výzva! Odrátali sme si každý do dlane – a tlačili. Ešte jedna, ešte! Vypúlené oči a namiesto slov mumlanie. Skúsim, daj, neťahaj tú misku k sebe! Nejesť priebežne! Sledovali sme sa a pri prehĺtaní sa museli navzájom otočiť chrbtom. Skoro sme sa zadusili od smiechu.
Tato nás len sledoval a krútil hlavou. Súťaž o chrumky napchaté v ústach, ukážková demonštrácia rodičovskej autority. No. Nie všetky deti poznajú, ako vyzerá ich mama, keď sa v rámci súťaže pokúša zjesť melón bez použitia rúk. Máloktoré mamu pomaľovali, kŕmili a vodili ako bábku, keď sme si v tábore vymenili roly. Aj súťažiacu v plazení v piesku a pri flusaní fazuliek do diaľky ma zažili. Radšej nech si pamätajú to, než chvíle, ktoré ma samú mrzia – keď kričím, nezvládam hádku alebo som podráždená z únavy.
Vždy, keď sa bláznime verím, že autorita nie je taká krehká, že by ju zrazili spoločné šibnuté zážitky. Aspoň, teda, no, snáď nie veľmi. Lebo nás čaká druhé chrumkavé kolo. Minimálne preto, že sestra brata nerada necháva vyhrať. A ja by som rada hrabla do rezerv. Určite mám na viac než rozdiel dvoch chrumiek...
