Na výber toho kopca som ako dieťa nemala žiaden zvláštny dôvod. Iba nudu na zadnom sedadle auta. Ale je pravda, že som si ten kopec ako dievča prisvojila a desaťročia pozorujem, ako sa mení. Teraz je plný stromov a akoby sa znížil. Presne nad začiatkom tiahlej zákruty v ohybe veľkej rieky, pár kilometrov za Kraľovanmi. Ničím zvláštny, ani extra zaujímavý, ale aj tak „môj".
„Prave som presiel okolo nasho kopca." Pípla mi esemeska a ja som rátala, kedy asi príde. Bola som pracovne ďaleko a milý za mnou cestoval na víkend. Z môjho kopca sa veľmi rýchlo stal náš. Z priateľa je už veľa rokov manžel. A kopec je spoločný. Zdravíme ho spolu a niekedy mu kývne aj on. Keď pod ním nejdeme spolu, často si napíšeme alebo si spod neho zavoláme. Stal sa z toho zvyk.
Išla som tade pred týždňom. Grogy a rozladená, sústredená na ťažkú cestu v hnusnom počasí. „Ahoj, kopec," vzdychla som si. Miesto, ktoré mi pripomína spoločné začiatky, romantiku a krehkosť prvých mesiacov vzťahu, ma v mysli poslalo domov. V tej chvíli mi pípla esemeska. „Ako to ide?" Môj muž. Nemohol vedieť, že som práve na mieste, ktorému hovoríme „naše". Ako rýchlo deň opeknel. Prepojenie? Aby nie... S nikým iným na svete kopec nemám.
