Stíhajú chrliť čo sa deje na ploche, striedačke, našej aj súperovej, k tomu informácie z pozadia. Fakty, k tomu komentáre. Plus obrovský kus ľudskosti - a vážnosti voči hráčom. „„Nemôže hrať, pretože je to prihrávka rukou, a hra je prerušená, necelé štyri minúty pred skončením prvej tretiny... A teraz sme ho zastavili! Za cenu, že Ján Laco predsa len predkorčuľoval pred bránku..." Nedá sa šoférovať pomaly. Srdce mi búcha, hlasy ma dokonale prenášajú do helsinskej arény. „Nájazd" - a pridávam, „potýčka pri našej bráne" - a zdržanlivo dám nohu z plynu. Chvíľami nedýcham. Rátam spolu s nimi minúty, ešte stihnem v aute kúsok ďalšej tretiny po prestávke. Sypú kopu informácií o každom hráčovi, počujem v ich tóne želania. Zvyšujú a pridávajú na sile, chvíľu vecne a potom nahlas tlačia svojimi výkrikmi puk do súperovej brány.
Výborne sa dopĺňajú, aj keď ich delí generácia. Cítim, že sa im spolu robí dobre, odovzdávajú si slovo. To vždy, keď sa ten druhý potrebuje napiť alebo nadýchnuť. Ich nástupy do komentovania sú ako vykĺznutie na ľadovú plochu - s novým nadšením, dokonale nákazlivým. Musia nielen komentovať, ale hlavne popisovať, musia byť pripravení a vedieť všetko do každého detailu, lebo sú očami tých, čo zápas nevidia. A potrebujú schopnosť povedať to jasne a v absolútnej skratke. A vedia to bravúrne. Farbisto, strhujúco, s perfektnou dikciou a úžasným nábojom. A viem, že tak komentujú všetky zápasy, zďaleka nie len majstrovský súboj o zlato.
Práci hokejistov ani trénera sa nerozumiem. Novinárskej a komentátorskej trochu áno. Matúš Čunderlík a Ži-ži - Jožko Jarkovský. Títo dvaja chlapi sú pre mňa králi majstrovstiev. Páni, vďaka!
