Nahmatám uvoľnenú ruku s pokrčenými prstami. Nesmelo do nej vložím svoju. Len tak zľahka. Nechám ju tam pár minút. Obe sú teplé, navzájom sa hrejú. Vzácna chvíľa. Asi najdlhší dotyk za posledný týždeň. Vďaka tme a pokoju noci. Ako jej blahorečím...
Posledný týždeň som mala v posteli spoločnosť. Po zlej noci so škaredým snom tam zakotvila sojka. Na zúfalý plač a prívaly sĺz stále nepozná lepší liek, než mamino krídlo. Aj keď už má skoro desať. A mame to nevadí, naopak. Jej tichučký dych a pritúlená dlaň už bezmála rovnako veľká ako moja robia aj z mojich nocí krajšie. Ostala dlhšie, kým sa zlý zážitok nezahojil.
Ten týždeň bol Matúš v ich spoločnej izbe sám. Cez deň im nevadí byť každému zvlášť, dokonca to majú radi. Večer sa to vždy trochu zmení. Hrdina to vydržal... ale len čo sa situácia zlepšila, obrátil garde. Len na jedu noc. Večer sa stretli uprostred obývačky, jeden s perinou a vankúšmi jedným smerom, druhý opačným. „Dobrú noc, mami,“ otrčil mi líce. Aspoň to. Ak je blízko ktokoľvek iný, len mi zvyčajne kývne alebo pohodí hlavou. Objať sa už na verejnosti nenechá a ja ho neblamujem pokusmi. Doma sa ešte občas, tak raz za týždeň, zabudne a príde sa nechať dve sekundy vystískať. Bezmála meter a pol vysoký, ťažký a rozhodne už nie voňavý ako chlapčiatko. Kus človeka. Na krku šatka, ktorú si takmer nevyzlieka a ruka večne vo vlasoch učesávajúca ofinu, lebo to je podstatné. Na tvári povznesená póza. Nevyspytateľný smiech a nepochopiteľné urážky. Čas nestojí. Môj malý zbojníček sa už nikdy nevráti. Zmierujem sa s tým.
A potom príde noc ako táto. A ja využívam chvíľu, keď on nevie. Nakloním sa ovoniam hustú hrivu. Pohladím ho po líci, pobozkám do dlane. Chýba mi to. Keď mal rok, dala by som pol sveta za priestor, ktorý som od nich potrebovala. O pár rokov dám to isté za ich objatie. Nežností už bude len menej. Už som len pozorovateľ. Vďačný za omrvinky dotykov. A noci, keď mi nevedomky daruje svoj pokoj, dych a teplo.
