Keď o pol hodiny preskakujem výmole na vyšliapanej cestičke pri dunajskom kanáli, kde sa lenivo hojdajú labute, niektoré ešte s hlavami zloženými pod krídlom, dvíha sa hmla a rozvidnieva sa, je mi skvele. No vidíš. Hej, veď hej, viem... Tak, ešte vo štvrtok to takto skúsiš a cez víkend nemusíš ísť tak skoro, to bude času dosť, môžeš sa vyspať. Super.
Pramienky potu, ktoré mi stekajú z čela pri dobehu, vypaľujú pomyselný vrúbok do pomyselnej pažby. Ďalšie malé víťazstvo. Uf, ale dnes to bolo naozaj tesné... Viem, že sa usmievam.
Koľkokrát za deň prehrám sama so sebou. Lyžička nutely neskoro večer. Zvýšený hlas na dieťa len preto, lebo som unavená a potom ma to o to viac mrzí. Len nakuknutie do sekáča - dnes majú extra akciu, ktoré sa rýchlo mení na malý, ale predsa nákup. Výťah namiesto schodov, aj keď je to smerom dolu. Hnevám sa na seba, keď si uvedomujem, čo by som mala a nemala a čo nerobím a robím. Ale potom prídu práve také malé víťazstvá. Keď do toho obchodu nevojdem, namiesto hádky si zahryznem do jazyka, idem na nákup pešo a auto nechám doma, čokoládu bez ochutnania vyložím na vyššiu policu. A ráno vstanem, aj keď mi celý človek hovorí ostaň ešte spať. Človek sa asi nikdy nespozná natoľko, aby si bol vždy všetkým istý. Hoci jedno viem s určitosťou. Oplatí sa vyzývať samu seba. Tie malé víťazstvá pomáhajú. Znižujú veľkosť prehier.
