Je to ihrisko, kam chodia hlavne malí – deti od „odvčera chodím“ po škôlku. A ich mamy, tatovia – a starší súrodenci. O čo menej som sa musela pozerať na moje, o viac som mohla na iné deti. Nápadité preliezačky, laná a šmykľavky, hojdačky na gumenom podloží a pieskoviská sú pre deti úplný magnet. „Sadni si na podložku, nech sa nenachladíš.“ „Poď, podám ti ruku.“ „To nevadí, pofúkame.“ Nie mamy a babky, ale staršie deti to hovorili chrústom na neistých nožičkách. Prirodzene a ochotne. Sami ešte s čerstvými spomienkami na vlastné rozbité kolená a modriny. Mladšie deti sa tešili z ihriska, staršie zo živých hračiek. Boli úžasní, starší súrodenci. Lepšie ako rodičia prešli cez úzke priesmyky a spojovacie mostíky, mohli tak vodiť malých prieskumníkov a byť im k ruke. Viac vládzu. Majú detské nápady. Sú možno menej opatrní než rodičia, ale dosť na to, aby si drobci neublížili. A celý čas si ihrisko aj sami užívajú a zabávajú sa.
Staršiu sestru som nemala, staršia sestra som bola. Pozerajúc sa na tie súrodenecké dvojice a trojice, spomínala som. To, čo sa začína na ihrisku, bude pokračovať veľa ďalších rokov. Už má skoro štyridsať a stále je to „moja pekná malá sestra“. Bojím sa o ňu, chcem o nej vedieť, nedám na ňu dopustiť.
„Milý Matúš,“ začalo sa narodeninové prianie, ktoré moja sojka vyrobila tento rok svojmu dvojčaťu. Končilo sa: „Som rada, že ťa mám ako brata, lebo tak mám hneď aj kamaráta“. Verím, že tak ako sa to stalo mne, aj im to vydrží. Lebo bratia a sestry sú obrovský dar.
