A ja sa jej vôbec nečudujem. Musela si toho asi veľa vypočuť. A málo z toho bolo príjemné. Mama postihnutého chlapca, dnes už dospelého, to v malom meste vôbec nemá ľahké.
Viem, ako sa mnohí ľudia pozerali na môjho kamaráta vozíčkara. Ako sa báli niekedy hoci len dotknúť známeho dievčatka s Downovým syndrómom. Aj ako si mnohí mysleli, že tá kožná choroba priateľky, ktorá sa prejavuje bielymi fľakmi, je nákazlivá. (Neblbnite, nie je!!! - ale to som nemohla vykrikovať stále všade okolo...) Iní sú skrátka - iní. A „neiní" sa ich boja. A svoj strach menia na ústrky. Často.
Viem to od priateľov, v mojich očiach veľmi silných. Ľúbili sa a nestačilo im to, tak si osvojili a vychovali tri deti, jedno s horším postihnutím, než druhé. Ani jedno z detí sa nebolo schopné pohybovať bez vozíčka, dve aj v puberte potrebovali plienky. Obdivovala som ich.
O nepriateľstve a odsúvaní vie veľa rozprávať vozíčkar Ivan - jeho jedinou vinou je, že má veľmi krehké kosti. Chlapíkovi, ktorý mu kedysi ukradol auto upravené na ručný pohon, to asi celkom nedošlo.
Priznávam, aj ja som sa zľakla, keď ma nevedela prestať objímať pani v Domove sociálnych služieb - mala päťdesiat, hrala sa a kreslila ako osemročná a stisk mala ako zápasnícky šampión. Je niekedy ťažké vnímať ich svet. A vlastne to ani nikdy my „neiní" nepochopíme. Vďaka Bohu sme to nezažili.
No ich rodičia to zažili. Veľmi silno. Preto možno moja susedka už nikdy nikomu nebude dôverovať. Preto je ostražitá, vyhýba sa okoliu. Samota neubližuje.
Jej syn, s postihom, si poctivo na seba zarába. Robí to, čo vie - murárči. A to je úžasné. Rozhodne to však nebola ľahká cesta. Jeho, no najmä jeho rodičov, to stálo veľa síl.
Škoda, že ona - mama už nemá silu to tým, čo jej ubližovali, dnes povedať.
