Pred chvíľou sme dolistovali časopis a vyberali, ktoré keksíky spolu cez víkend upečieme. Pomôže mi hnietiť cesto a potom hotové „namaľuje" polevou. Viem, že to bude oveľa dlhšie a špinavšie, než keby som to robila sama. Ale nepečieme len pre to, aby sme to zjedli. Cesta je cieľ.
Na podokenici tuhnú šperky zo živice, ktoré sme spolu predtým dokončili. Drobka vyberala obrázky na náušničky pre kamarátky a krstnú. Nevie sa dočkať zajtrajška, keď budú celkom hotové, stále odhŕňa záclonu, akoby tak mohla proces urýchliť. Veď aj ja by som, keby som nebola taká dospelácky racionálna.
Nechtíky ako ružové muškátové lístky. Trochu márnivosti nás nezabije. „Aj tebe nalakujem, maminka, dobre?" Obe si fúkame na prsty, ukážem jej ako ťuknutím vyskúša, že lak vyschol. „Mám nápad!", vykríkne a prinesie veľkú obálku. Vysype z nej štyri papierové modelky a kopu papierových šiat. Darček z Vianoc spred pár rokov. „Maminka, ty mi budeš hovoriť, ako ich mám obliecť a ja im budem robiť módu." Dohodnuté. Tejto niečo do spoločnosti, tejto športové, ďalšej nejaký kostým.
Strhnem sa na hlasné klopanie. Chlapi sú doma. To už prešli dve hodiny? Skončil sa tréning karate, ktorý našu rodinu pravidelne mužsko - žensky delí. Zdravíme sa, večeriame, o chvíľu šupky hupky do postele. Obaja zbojníci lietajú ešte v pyžamkách po byte, keď tato natiahne ruku a v lete dcéru zachytí. „Ty si taká opica škorica", pošteklí a pritúli si ju. Nahlas sa smejú a maznajú, sú krásni. Rada ich tak vidím. Tak trochu aj závidím - ja si nič také z detstva nepamätám. Ale... Dnes závisť neprichádza. Stále cítim tie naše dve hodinky, totálne dievčenské. „Maminka, nechcem ísť zajtra do školy. Chcem byť s tebou", pošepká mi v posteli. Žmurknem na ňu, do školy sa pôjde. Ale - vo štvrtok je ďalší tréning.
