Predvčerom som bežala inou cestou. Dvojica venčilaobrovského sivého psa, jeho hlasné dychčanie sa nieslo teplým večeroma pach vyháňal z kríkov všetky zajace. Do nosa mi zatiahol robotníckypot a olej z montérok na stavbe konci dediny. Chlapi mali pauzu,sedeli na kraji chodníka s čerstvou vrstvou asfaltu. Bol cítiť chemickyhorko. V záhrade posledného domu grilovali, vôňa uhlíkova prismahnutého mäsa sa niesla doďaleka.
Beh je namáhavý a udýchaný. Občas je cez zubya niektoré dni ako so závažím na nohách. Plný rytmu rockových skladiebalebo slov rozhlasových hier, ktoré si pri ňom púšťam. Je zaujímavý novýmitrasami a ľuďmi, s ktorými si občas kývneme. Je to koncentrovaný čas,zakaždým zážitok, len môj. Ale - beh je voňavý! Potrebovala som trištvrte roka,aby mi to došlo. Potrebovala som do nôh dostať stovky kilometrov, kým začalobyť telo schopné vnímať aj iné, než vlastnú námahu. Intenzívne vdychujem všetkytie vône, striedajú sa a splývajú jedna do druhej. Naslepo by som podľanich vedela urobiť mapy svojich ciest. Dýcham z plných pľúc. Beh jevoňavý... Tie vône sú moji tichí sprievodcovia, skladajú vždy inú mozaiku. Jeto dar. Vykúpený hodinami únavy. Ale dar taký úžasný, že za tie stovkykilometrov určite stojí.
