Na starom písacom stroji sme ťukali seminárky. Naučila som sa zaspať pri svetle žiarivky a buchote dvoch strojov naraz, hoci aj po pollitri kávy. Keď sa dalo, po večeroch sme sedávali v študovni a pri sviečke hrali na gitaru, dva razy sa mi od plamienka chytili dlhé vlasy. Alebo sme sa stretávali na chodbe s kamarátmi odnaproti, chalanmi, ktorí po štúdiu strojariny prišli na to, že psychológia je pre nich predsa len vhodnejšia a dali sa aj na ňu. Dodnes si priateľsky kývneme, keď na seba náhodou narazíme v meste. Tie večery boli fajn. Posedeli sme, pokecali, dali pár cigariet alebo obrovský hrnček čaju. Keď na jednej izbe robili halušky, chutnali ich aj z ostatných. Keď niekto doniesol z domu koláče, zjedli sme ich spolu. Len čo sa oteplilo, rozprávanie sa presunulo na trávniky pod internáty. S najlepším langošom na svete a kofolou sa dobre len tak existovalo, ale aj učilo. Aj na štátnice. To sme väčšinu času nadávali, koľko toho máme zvládnuť, popri tom aj niečo prebrali - a potom ich poľahky urobili. Keď som sa z Mlynov sťahovala preč, tešila som sa - na všetko, čo ma ďalšie čaká.
Už to je hodných pár rokov. Teraz som na Mlynoch strávila celý víkend. Tak to vyšlo. Langoše už nerobia, len prihrievajú v mikrovlnke, škoda si kaziť chuť. Desiatu sme si teda kupovali v obrovskom skleneno - kovovom nákupnom centre v drahom obchode. Uj, kdeže skončili malé potraviny s priateľskými cenami... V tom studenom veľkom nákupnom centre bola väčšina obchodov prázdnych, nezariadených. Študenti sú slabá kúpna sila, hoci ich tu žijú tisícky. Investor určite verí, že sem budú chodiť iní ľudia. Obyvatelia nových veľkých bytoviek, ktoré tu rastú jedna vedľa druhej. Stoja tam, kde sme kedysi chodievali randiť a behávať. Sú všade. Nikdy by som nepovedala, že sa sem pomestia. Výhľad z nich nie je bohviečo a ani miesta okolo nich ktovieako veľa, ale asi sa sem ľudia nasťahujú. Tak mi napadlo, či ich obyvateľov nebudú rušiť žúrujúci študenti, keď sa bude dať sedieť vonku. Vraj nie. Povedali mi tí, čo tu bývajú. Vraj sa teraz až tak von nechodí, a do internátnych študovní vôbec nie. Že vlastne asi ani žiadne nie sú. Decká sedia na izbách, každý na svojom fejsbuku, cez ten kecajú s ostatnými.
Na obed nás domáci vzali do reštaurácie na Átriákoch. S menzou, ktorú som si pamätala, nemala okrem návalu ľudí nič spoločné. Netreba sem orazené lístky a neje sa už hliníkovými príbormi. Stačí kartička a človek dostane výborné jedlo v príjemnom prostredí za symbolický peniaz. Hm. Aspoň niečo sa zmenilo mne príjemným spôsobom.
Určite je tu tým, čo tu bývajú teraz, dobre a spokojne, ako nám kedysi. Ale som rada, že som Mlyny zažila pred tými rokmi. Bez megalomanských projektov a skvelých výdobytkov techniky. Bolo to skvelé miesto :)
