Niekedy vnúčatám tých iných detí trochu závidím, že si svoje babičky užívajú osobne. Tie moje babku vidia raz za čas. Ale v podstate ich vychováva.
Keď sa deti narodili, samu ma prekvapilo, ako často pri nich myslím na vlastné detstvo. Spomínam – na rodinné rituály, hry, spoločný čas. Na to, čo sme ako deti nesmeli a čo museli. Sú veci, ktorým sa programovo snažím vyhnúť. Ako malej mi nesedeli. A sú také, ktorých sa naopak držím.
Ráno budím deti pošepky, nemala som rada „dobré ráno“ zakričané do zvuku rádia z kuchyne, kde mamka robila raňajky. Nenútim ich dojedať, nad tanierom so studeným jedlom som zvládala sedieť dlho – ale mamka vydržala trvať na dojedení dlhšie. Nenútim im šport, ktorý ich nebaví, na lyžiach som s odporom strávila priveľa dní.
Snažím sa však, aby sme sa všetci spolu aspoň raz za deň stretli pri stole. Neponáhľali sa, hlavne sa rozprávali. Vždy pekne servírujem a stolujeme, nech je nám príjemne. Ak to ide, snažím sa, aby sme s deťmi veci robili spolu – aj po desiaty raz videná rozprávka je vo dvojici príjemnejšia. Snažím sa s nimi cvičiť na nástroj, sama som ako dievča o to mamku často prosila. Odpovedám na ich otázky a učím, kde hľadať odpovede, to mamku nikdy neunavovalo.
Odovzdávam ďalej, čo som sama dostala. Možno to mala moja mama tak isto. Nikdy sa nedozviem, koľko z toho, čo malých učím a prežívam s nimi, robila už moja pra prababka. No verím, že ak by nás videla, bola by spokojná. A či je to, čo robím dobre, jedného dňa spoznám tiež. Na deťoch mojich detí. Moji zbojníci mi tak vystavia účet. Snáď bude v kladných číslach.
