Aj teraz to trvá. Stojím už štvrťhodinu na bočnej ceste, tu sa na rozdiel od hlavnej autá aspoň trochu hýbu. Ale už je na dohľad kľúčová križovatka, odtiaľ už to pôjde - pomaly, ale pôjde, utešujem sa. Nemá zmysel sa jedovať, aj tak to neurýchlim... Pár áut predo mnou je priechod pre chodcov, blízko škola. A pri priechode dnes muž vo veľkej krikľavej veste, vzadu s nápisom Obec Dunajská Lužná. Zdá sa, že pán je pre väčšinu ľudí „ujo". Očividne ho tu poznajú. K priechodu mieri skupinka školákov. Niektorým sa prihovorí, pohladí po hlave dievčatko, menšiemu chlapcovi pridrží bicykel a pomôže mu z obrubníka dolu. V ďalšej skupinke prehodí vetu dve s rodičmi, nakukne do kočíka. Posúvam sa len pomaly, môžem sledovať pána pár minút. Je to iné, než keby stál pri priechode policajt. Také - domácke. Ľudia, ktorí sa s ním zdravia, sa usmievajú. Aj deti. A jeho to, zdá sa, baví tiež.
Usmejem sa tiež. Zápcha nemusí byť neznesiteľná. Dnes je dokonca fajn. V rádiu hrajú Happy. Usmejem sa ešte viac. Žijem jeden z dokonalých momentov dnešného dňa. Práve teraz je zas raz všetko, ako má byť.
