Prvý rok sme naše deti nosili v nosičkách. Až dvanásť kíl ich posunulo do vyššej kategórie. Veľmi rýchlo sme pochopili, že poloha „na koni" je pre malých aj veľkých najznesiteľnejšia. „Bolia ma kostičky." „Už nevládzem." „Urobme si prestávku." „Potrebujem si vytrepať kamienok." „Zasa som smädný." Výhovorky v stále väčšej hustote nás vždy skôr či neskôr priviedli k rezignácii: „No poď." Pod bradou detské kolená, na hlave bubnujúce dlane, aspoň sme sa nemohli sťažovať, že by nám ťahalo na krk. A samozrejme pekne na striedačku, keď boleli kostičky jedno dieťa, začali veľmi rýchlo bolieť aj druhé. Ak nebol poruke priamy príbuzný, nosiča mohol robiť ktokoľvek, naše deti nie sú vyberavé. Prišiel však moment, keď už to pomaly nejde. Stále ešte zvládam nosenie, no štart býva problém. Už potrebujem asistenciu niekoho ďalšieho. Dvihnúť nad hlavu tridsať kíl sa mi podarí len vo fakt veľmi vydarený deň. A keď skúšam posadiť si dieťa na krk a až potom vstať, kolená mi veľmi dôrazne dávajú najavo, že tade cesta nevedie. Tretí level skrátka už ide len s pomocou. A v kratšom prevedení. Ale ešte chcem byť občas hovoriaci nosič.
Cítim, že aj táto éra sa pomaly končí. O rok - dva už sa malí nebudú pýtať hore. Už sa budú vidieť veľkí. Radšej si zahryznú do jazyka a odšlapú to alebo s nami nikam nepôjdu. Chcem ich nechať, aby sa cítili na koni čo najdlhšie. Lebo keď si možno po rokoch spomenú na spoločné výlety, vybaví sa im výhľad, aký nikto iný nemal. A ja dobre viem, že takéto spomienky ma vždy usmejú a sú na nezaplatenie.
