Prichádzame k miestnosti a stretávame susedov, príjemné. Komisia sa usmieva, to robia tie moje dva malé ryšavé doplnky. Už vedia, že treba ísť za plentu. Kľakám si k nim. „Maminka, a na čo sa pýtajú?" „Tak dobre počúvajte", šepkám. „Či máme platiť za televízor, aj keď sa naňho nepozeráme." „Niéé!", napovedajú obaja krpci naraz. „Dobre. Či keď niekto urobí niečo zlé, mali by ho za to potrestať." „Áno, áno", kývajú hlávkami. Komisia sa pochechtáva, hoci sa snažíme byť tichúčko. „Či má byť menej takých ujov, čo nás stoja veľa peniažkov a nie vždy naozaj pracujú." „Nie", je jasné malým. „Či si dôležití ľudia môžu kupovať drahé autá." „Aké drahé autá, maminka?", zaujíma Matúška. „Aj sanitky"? „No, asi aj sanitky", prisvedčím. „Tak tam daj, že áno, dobre?" Malý má sanitky veľmi rád. Aj hasičské a policajné autá. Pekne húkajú a blikajú. „Ďalej. Či budeme môcť voliť cez počítač." To sa malým nepáči, počítač je predsa na pozeranie rozprávok. „A ešte také zvláštne, či keď sa na niečo opýtame, vždy nám všetci musia odpovedať." „Na hocičo? Aj na to, či sa im tiež páči princezná Bella?", Julinka mi šepká do ucha. Vysvetlím, zaškrtnem. Hotovo. Skladáme, deti vhadzujú.
„A ako to dopadlo, maminka?", chce vedieť Matúško keď nasadáme do auta. „No to sa, Matúško, dozvieme zajtra. Veľa ľudí povie, čo si myslí a zajtra sa dozvieme, či sme si mysleli to isté a čo sa tými nápadmi bude diať ďalej." Deti si spokojne premýšľajú, ja pokojne šoférujem. Som rada, že som bola. Nepýta sa ma tak často niekto na niečo podstatné. A to, že som odpovedala, je pre mňa dôležitejšie než to, koľko nás všetkých bolo.
