Známy mi povedal: „Trampolínu neznášam, lebo krivka jej popularity veľmi prudko klesá a po mesiaci od postavenia na nej už len suším hríby". U nás je to naopak. Trampolínu plne vyťažujeme skoro do prvých mrazov. Milujem našu predzáhradku. Vďaka nej ju môžeme mať. Sme tam nej každú voľnú chvíľu, najradšej s deťmi všetci dokopy. Poskakujeme, doťahujeme sa. Malí predvádzajú kotúle a výkopy. Hrajú sa na placky a pukance. A smejú sa ostošesť.
Chrústi nevedia, že niekedy ráno skáčem sama, keď ešte spia. Na tichej ulici sa ozývajú odrazy, pomalé aj rýchle. Už je aj ráno teplo, skákanie ešte prikuruje, je to najlepšia rozcvička na svete. Len málokedy okolo niekto prejde. Aj tak sú mi diváci ukradnutí. Jedným z prvých bol tento rok manžel. Zastal vo dverách, pozeral na mňa a pobavene sa usmieval. „Zasa máš šesť rokov," povedal láskavo. „Vtedy ťa mám najradšej." „ Veď ty si nám ju postavil tento rok tak skoro a sám od seba," fučala som medzi skokmi. Stál medzi dvermi, kýval hlavou do rytmu mojich odrazov a tešil sa. Z radosti, ktorú spôsobil. Mohli sme si v ten večer otvoriť víno, mohol priniesť kvety alebo kúpiť veľkú čokoládu. Bolo by to fajn. On celé popoludnie montoval. Keď som večer prišla z práce, nevedeli sme sa doskákať. Urobil radostných desiatky večerov a dní. A vraj sa po rokoch vzťahu ťažko prekvapuje a dáva...
V novinách čítam, že trampolíny lámu kosti. Naše nedostanú. Dávame si pozor. Nenecháme si spoločné ani skoré ranné smiechy pokaziť žiadnou hlúpou sadrou.
