Nerada o tú večernú polhodinku prichádzam. Sadneme si na široký gauč a vmestilo by sa k nám ďalších päť detí. Nalepení na seba pozeráme do knihy. Malí mi otáčajú stránky a ak je obrázok, vždy sa trochu zdržíme. Ešte dve stránky. Ešte pár minút. Spomalím. „No, tak čo? Tak čo ten lev?",Matúško dychtí po deji, hltá každé moje slovo, napätý ako strunka. Julinka úplne uvoľnená ma chytí pod pazuchu, hlavičku položí na moje plece: „Maminka, a ten lev je veľký? A to je naozaj? A tie deti naozaj žili?" Odpovedám. Čítam ďalej. A môj vnútorný počítač ukladá všetky tie vône, dych po zubnej paste a jemnučké pyžamko, teplé dotyky a malé vrásky chlapčenskej ruky. Malý prštek na obrázku, nevidím cez neho všetky písmená. Závoj zvlnených vláskov na spodnom leme stránky. Tŕpnuca noha, ako mi cez ňu leží Julinkina.
Pokojná polhodinka sa končí. Dočítam kapitolu, vsuniem záložku, zaklapnem väzbu. Teraz už naozaj čaká len spánok. Chvíľu šramot, potom už len tiché odfukovanie. Spať pôjdem aj ja usmiata.
A vraj sú rozprávky pre deti...
