Odkukala som to od kamarátky. A začala som s tým, keď môj vtedy ešte priateľ odcestoval na rok do Anglicka. Bolo mi smutno. Fest smutno. Tak som si na dvere nalepila fotky z našich spoločných prvých dní. Boli prvým, čo som uvidela, keď som prichádzala domov - a posledným tiež. Hneď to bolo lepšie. Na ľavej strane dverí fotky nás dvoch - napravo ich veľmi skoro doplnili obrázky mojich ďalších najbližších. Na čiernobielej z internátneho balkóna sú devätnásťročné idealistky, krásne a usmiate. Vedľa nich zimný obrázok z našej terasy doma, kde sme ako dievčatá so sestrou a mamkou robili v snehu anjelikov. A ešte sestrina promočná. Babičkin nádherný portrét s fialovým kosatcom. Plus kamaráti, ktorí takmer patria do rodiny. A samozrejme, naše deti - ich celkom prvé fotky z pôrodnice.
Neviem si predstaviť, že by som ich tam nemala. Sú dni, keď tie obrázky na dverách nevnímam - sú tam už dlho a vidím ich ako kulisu. Ale sú chvíle, keď prídem domov, zakotvím očami a vzdychnem si: „Babi, keby si vedela..." alebo poteším: „Lienka, šikulka, zas ti to pristane..."
Niektorí z ľudí na tých fotkách bývajú blízko, mnohí ďaleko. Osobne sa nevidíme často. Je skvelé, že napriek tomu som s nimi každý deň.
